Do detailov naplánovaný výlet do Juhoafrickej republiky a Namíbie by bola cestovateľská bomba. Ale prišiel Covid, ktorý cestu do srdca čiernej Afriky oddialil o viac než 2 roky. Prvú cestu sme mali podniknúť spolu s mojou priateľkou, medzičasom manželkou. Tentokrát jej však nezostávala žiadna dovolenka, a tak som sa rozhodol s jej zvolením vyraziť sám. Jedného dňa som natrafil na super letenky do Rwandy, ktorú prezývajú aj africkým Švajčiarskom. Vzrušenie z objavovania neznámeho sveta urýchlilo rozhodovanie a onedlho už som sa tešil na nové dobrodružstvo.
Niekoľko dní pred odletom využívam na doladenie záverečných plánov, zbieranie informácii, zmenáreň, check in a zhromažďovanie oblečenia a potrebnej výbavy na gauč v obývačke. Celkom slušná hromádka vecí. V deň, keď sa mám večer presúvať vlakom do Prahy, začínam postupne všetko baliť do veľkého 55l batohu. Je neskoré popoludnie a balenie a zháňanie mi zaberá dosť času. V jednom momente mi mysľou prebehne: „Naozaj mám k tejto letenke podpalubnú batožinu?“. Sadám za počítač a horúčkovito listujem v mailoch. Snáď by Lufthansa nepredávala letenky bez batožiny. Zostávam zaskočený, keď vidím v kolónke batožina len „príručná“. Čo teraz? Mozog začína pracovať na plné obrátky. Najskôr presúvam odchod na neskorší vlak, potom všetko vybaľujem. Manželka radí: „Dokúp si batožinu.“ Ja však prijímam novú výzvu, postupne vyhodím asi tretinu vecí a balím sa do môjho 30l batohu. Som pripravený zvládnuť to len s príručnou batožinou. Veď sú to len 2 týždne a už som v minulosti s príručnou cestoval aj 2 mesiace v juhovýchodnej Ázii. Aspoň si pripomeniem staré dobré časy. Veľké turistické topánky na nohy, batoh na chrbát, látkový ruksak dopredu. Záverečné lúčenie, objatie, pusa, fotka vo dverách a wandrák vyráža do sveta.
Vlakom do Prahy, na pár hodín prespať u kamaráta, vstávanie o 3:50, ospalý presun na letisko a o 8:00 odlet do Afriky s 2-hodinovým prestupom v Bruseli. Pohodlný let s Brussel´s airlines ubehol pomerne rýchlo. Okolo 8 večer už som pristával na letisku v Kigali, hlavnom meste Rwandy. Počet pasažierov tmavšej pleti rapídne narástol a nás Európanov čakala na víza len hŕstka. Úradníci však boli veľmi milí a usmiatí a vybavenie víz bola formalita. Pred letiskovou halou ma už čakal taxikár, ktorého mi dohodila moja couchsurferka Liliana. Vraj taxíkom to bude večer bezpečnejšie, aj keď Rwanda je bezpečná krajina.
Opúšťame letisko a smerujeme do centra. Všade všetko vysvietené, moderné budovy, akoby sme boli niekde v európskej metropole. Keď sa však blížime k Lilianinmu bytu a odbočíme z hlavnej cesty, asfalt okamžite strieda prašná cesta s množstvom jám a výmoľov. Ulica je tmavá a iba kde tu sa prediera svetlo z niektorých príbytkov. Prebehne mi hlavou, či som nebol príliš dôverčivý a neskočil na lep nejakým zlodejom. Vystupujeme z auta a taxikár, ktorý nehovorí veľmi anglicky, ukazuje, aby som ho nasledoval tmavou úzkou cestičkou k tmavým domom. Opatrne ho nasledujem a snažím sa byť pripravený na čokoľvek, čo môže prísť. Zaklope na dvere jedného z prízemných domov a vo dverách sa zjaví Liliana. Uf, odľahne mi. Vyplatím taxikára a už sa cítim bezpečnejšie.
Bývanie je veľmi skromné, ale Liliana tu býva sama, čo je v tomto kúte sveta pomerne nezvyčajné. Predsieň / obývačka / jedáleň je miesto, kde budem neskôr spať na matraci. Vybaľujem nejaké drobnosti, ktoré vždy zvyknem hostiteľovi priniesť ako pozornosť. Neskôr večer sa pri čaji rozprávame o živote v Rwande, kultúre, o Lilianiných plánoch a je to veľmi príjemný rozhovor. Turecký záchod na dvore, pitná voda z bandasky, sprcha v protiľahlom dome, všetko to pre Európana pôsobí exoticky, aj keď pre nich je to zrejme lepší štandard. V noci toho na zemi moc nenaspím, ráno rozbitý dávam jednoduché raňajky a teším sa, že vyrazím do Ugandy. Liliana mi pomáha nájsť v centre bankomat, a potom sa lúčime. Ona musí ísť do práce a ja odchádzam na stanicu na bus smer Musanze.
Na presun do ugandského Kisora som si vyčlenil celý deň. Predsa len som v Afrike a neviem, ako budú veci fungovať. Na stanici je ohromná tlačenica na lístky, ale onedlho už sedím v autobuse a vyrážame. Z 50 pasažierov som jediný biely, ale na to už si postupne zvykám. Nie je obdobie hlavnej sezóny a väčšina turistov prichádzajúcich do Afriky aj tak volí vyšší komfort zjednaním si celého balíka služieb v turistických agentúrach. Takže autobusy sú hlavne pre miestnych. Cesta ubehla prekvapivo rýchlo. Asi preto, že polku cesty sa so mnou snažil komunikovať policajt z Kigali, ktorý šiel na sever na víkend za rodinou. Pridal si ma na WhatsApp a poslal mi fotku s rodičmi. Prestup bol bezproblémový až na smrad cibule v autobuse. Napoludnie už som pešo prekračoval hraničnú závoru. Pri pozemnom putovaní ma vždy lákalo prekračovanie hraníc v rozvojových krajinách. Občas most cez rieku, občas zanedbaná colnícka búdka na vybavenie formalít, občas bránka v plote. Malo to proste svoje čaro. Z Rwandy do Ugandy som teda prešiel hraničnou závorou a v neďalekej úradnej budove dostal od colníkov potrebné pečiatky. Okrem časového posunu o hodinu sa presunula premávka z pravej na ľavú stranu – pozostatok britského kolonializmu. Onedlho už ma viezol miestny moto taxikár z hranice do mesta.
