Nasledujúce ráno vyrážame spolu s Jeanfre mikrobusom späť do Kigali. Vraj berieme autobusovú spoločnosť Virunga, lebo je lepšia. Totálne plný autobus, kde som získal miesto len v uličke na sklápacej sedačke. Z každej strany sa na mňa tlačia spotení ľudia a operadlo je maximálne do polky chrbta. Dolámaný sa teším, keď po niekoľkých hodinách únavnej cesty dorazíme do hlavného mesta. Jeanfre poďakujem za prijemnú spoločnosť, rozlúčime sa a beriem moto taxi na hostel. Potrebujem sprchu, a to okamžite! Dnešný a zajtrajší deň mám vyhradený na Kigali. Pri obede v indonézskej reštaurácii stretávam Marka. Je to zaujímavý podnikateľ z Juhoafrickej republiky. Celý život pracoval s diamantami a teraz má továreň na spracovanie kávy v Burundi, Kongu a Rwande. Vraj dodával kávu aj do Českej republiky. Po obede sme zašli na vynikajúce presso do neďalekej kaviarne.
Rwanda je iná ako ostatné krajiny a Kigali je ako africké Švajčiarsko. Všade totálne čisto, ľudia zametajú chodníky, policajti na semaforoch dozerajú na dodržiavanie predpisov. V jednej časti mesta je to samý Sheraton a podobné luxusné značky hotelov. Exotické reštaurácie a rušné bary sú plné cudzincov. V centre je dokonca pešia zóna a bezplatné pripojenie na wifi. Zrazu sa cítim ako v úplne inom svete. Podvečer sa nechám zaviezť k Memoriálu belgických mierových jednotiek. Je to miesto s veľmi smutnou históriou a ťaživou atmosférou. Po vypuknutí nepokojov medzi Tutsi a Hutu kmeňmi to boli práve belgickí vojaci pôsobiaci v rámci misie OSN, ktorí strážili rwandskú premiérku pred rozzúreným davom. Nakoniec sa uchýlili na tomto mieste k obrane a zaplatili za to životom. Zomrelo 13 vojakov, na pamiatku ktorých tu dnes v záhrade stojí 13 otesaných žulových blokov dovezených z Belgicka. Rozstrieľaný dom, v ktorom sa ukrývali, je hneď vedľa a slúži ako múzeum. Početné informačné tabule zachytávajú pohnutú minulosť a objasňujú vývoj konfliktu, ktorý vyústil do genocídy a obrovskej tragédie. Je mi z toho nesmierne smutno.
Večer som dohodnutý na pivo do známeho podniku, ktorý je plný miestnych aj turistov. Mám sa tu stretnúť s Ciaranom z Nemecka, ktorý mi na Facebooku poslal pred cestou do Afriky viacero cenných rád a takmer sa ku mne pridal na výstup na sopku Mt. Sabyinyo. Nakoniec sa z neho vykľul veľmi zaujímavý človek, ktorý študoval na vysokej škole africké vzťahy a v Afrike toho veľa precestoval. Teraz pracuje pre jednu nemeckú neziskovku a žije v Kigali viac než rok. Bolo skutočne zaujímavé a inšpirujúce diskutovať s ním o aktuálnej situácii v Afrike i Európe. Vyskúšať popri našom rozhovore všetky africké pivá však nebol najlepší nápad. Skončili sme mierne podnapití zruba o jednej ráno, ale aspoň som si odskúšal, že najhoršie je konžské pivo Primus a najlepšie rwandské pivo Virunga. Na druhý deň ráno si to pamätala aj moja hlava.
Dnes je posledný deň môjho afrického dobrodružstva a ja mám v pláne navštíviť Múzeum genocídy. Atmosféra je veľmi ťaživá. Všade je množstvo fotografii a textov popisujúcich hrôzy udalostí, ktoré sa v Rwande odohrali začiatkom 90-tych rokov. Brutálne útoky radikálov kmeňa Hutu na obyvateľov kmeňa Tutsi za sebou zanechali za tri mesiace genocídy v roku 1994 zruba milión obetí a ďalších 2,5 milióna ľudí muselo opustiť svoje domovy. Dnes nenájdete takmer žiadnu rodinu, ktorá by touto genocídou nebola zasiahnutá. Veľmi depresívne pôsobia aj informačné panely v závere prehliadky, ktoré základy a zárodky tejto genocídy prepájajú s podobnými incidentmi, ktoré sa odohrali vo svete. Zločiny a hrôzy, ktoré boli sfanatizovaní ľudia ochotní páchať v mene svojich lídrov, dnes vo svetle udalostí vo východnej Európe opäť ožívajú a stávajú sa aj pre nás veľmi aktuálnymi. Pri odchode mi zostáva sucho v ústach a premôže ma smútok nad množstvom zničených životov. Ani dnes v 21. storočí sme sa zrejme nepoučili.
Popoludní som ešte stihol zažiť poriadnu tropickú búrku na terase reštaurácie, dal som si prechádzku centrom a výborné presso v kaviarni. Podvečer naposledy využívam služby moto taxi a nechám sa zaviezť na letisko. Večera, niekoľko pív letiskovom salóniku a som pripravený na dlhý let domov. Po dvoch týždňoch intenzívnych zážitkov sa už celkom teším. Afrika sa mi do srdca vryla veľkými písmenami a zostane tam navždy. Každý cestovateľ by ju mal zažiť aspoň raz. Je totiž nesmierne autentická, podmanivá a krásna.
