Ráno vstávam do tmy už o piatej a raňajkujem jedlo zo supermarketu. Hlavne lokálny med je vynikajúci. O šiestej prichádza Jerome a vyrážame na výlet. V aute sedím sám a vyzerá to na súkromné safari. Pri bráne do národného parku vybavujeme formality a platím vstupné. Výnimočne sa dá platiť kartou. Prichádza aj niekoľko ďalších áut s turistami, ale tí sa hneď po vstupe do parku stratia v spleti blatistých cestičiek. Vyrážame aj my a začína dobrodružstvo. V národnom parku sa môžeme autom pohybovať iba po existujúcich hlinených cestách. Samotná jazda v starom džípe, v ktorom brázdime savanu, je zážitkom sama o sebe. Keď sa pozabudnem a nedržím sa oboma rukami, hneď ma na jamách a výtlkoch vyhadzuje zo sedačky. Zrána park pôsobí ospalo, aj keď je to čas, kedy sú všetky zvieratá najaktívnejšie.
Prechádzame okolo veľkého stáda antilop, ktoré sa pasú na lúke. Postupne objavujeme vo vzdialenejších častiach parku byvoly, divé prasatá a ďalšie antilopy s krásnymi parohmi, z ktorých niektoré zastanú na moment vedľa cesty a pózujú môjmu fotoaparátu. Na jednom mieste vychádza spoza stromu obrovský slon, ktorý kráča priamo k nám. Stojíme a čakáme, čo sa bude diať. Jerome má zaradenú spiatočku, ak by bolo potrebné spraviť rýchly manéver a vyhnúť sa zvieraťu. Nakoniec však slon križuje cestu asi 15 metrov od nás. Z diaľky vidieť, že má poranený chobot. Žiaľ, stretnutia divých zvierat s miestnymi niekedy nedopadnú najlepšie. Zebry a žirafy majú prezieraví Uganďania v inom národnom parku, aby turisti nenavštevovali len jeden. Hlavným lákadlom Queen Elizabeth National Parku sú tak okrem slonov hlavne levy a gepardy. Druhá spomenutá šelma však vylieza a loví predovšetkým v noci, a tak je veľmi vzácne vidieť ju. Naopak levy môže návštevník vidieť aj cez deň a pri troche šťastia aj na stromoch, kde počas dňa v tieni oddychujú.
Druhú časť dopoludnia venujeme hlavne brázdeniu parku a hľadaniu levov. Miesto toho však nachádzame ďalšie antilopy, byvoly, zápasiace diviaky a asi 20 hrochov ponorených po uši v obrovskom bahennom kúpeli. Po levoch však ani stopy. S pribúdajúcim časom a zvyšujúcou teplotou sa šanca na ich spozorovanie rapídne znižuje. Jerome sa však nevzdáva a aj po dohodnutom čase odchodu stále brázdime parkom a sliedime, či sa niekde šelma neobjaví. Keď odchádzame smerom k východu z parku, míňa nás autobus plný bohatých lokálnych turistov, ktorí dostali tip a priplatili si za špeciálne povolenie, aby mohli aj mimo oficiálnych ciest. Raz darmo, peniaze otvárajú možnosti bez ohľadu na životné prostredie. Opúšťame park bez levov, ale aj tak to bol skvelý zážitok. Jerome mi aspoň sľúbil, že ma vezme k vode, kde sa dá dobre najesť.
Queen Elizabeth National Park je okrem klasického safari známy aj tým, že ho pretína Kazinga channel. Je to vodný kanál spájajúci dve jazerá – Lake Eduard a Lake George. Práve tu sa nachádza jedna z najväčších populácií hrochov na svete. S Jeromom sme zaparkovali hneď pri vode a v miestnej reštaurácii si dávam zemiakové hranolky a smaženú rybu. Po včerajšej večeri z ulice je toto kráľovský obed. Ryba ulovená v rieke neďaleko a k tomu pečené zemiakové hranolky, ktoré mi pripomínajú jedlo z detstva. To sa v ďalekej cudzine vždy cení. Po obede sa idem pred horúcim slnkom na chvíľu skryť do kempu na terasu a oddýchnuť si. Jerome prichádza pred 14-tou popoludní a odchádzame na ďalší výlet. Tentokrát ma privezie späť k vode, kde nastupujeme spolu s ďalšími turistami do lode a vyrážame na okružnú plavbu po kanáli.
Plavíme sa po prúde a sprievodca v lodi začína ukazovať a popisovať okolitú faunu a flóru. V období sucha prichádza za vodou ku kanálu množstvo zvierat. My na chvíľu zastavujeme v bezpečnej vzdialenosti a pozorujeme hrochy, ktoré sú kúsok od brehu. Občas trčí chrbát, občas hlava a niektorým len uši alebo nos. Hrochy nemajú vlastný ochladzovací systém, a tak väčšinu dňa trávia vo vode alebo v blate, kde sa chladia. Podľa štatistík majú na svedomí najviac úmrtí spomedzi divokých zvierat. V drvivej väčšine sa jedná o miestnych rybárov, ktorí sa s loďou dostanú príliš blízko a zviera ich prehodí aj s loďou do vody. Správanie týchto zvierat mi príde vtipné. Čas od času sa nejaká hlava vynorí, aby sa mohla nadýchnuť. Potom sa stratí pod hladinou aj na niekoľko minúť. Toto divadlo sa nám strieda pred očami a my ho s nadšením pozorujeme. Jeden z hrochov má fľakatý chrbát a sprievodca vysvetľuje, že sa jedná o vzácny kus. Je to albín, ktorý má časť kože bielej.
Keď sa presúvame popri pobreží ďalej, spoločnosť nám robí množstvo pestrofarebných vtákov. Hojne sú zastúpené hlavne rybáriky, ktoré sa snažia uloviť si nejakú rybu pod zub. V korune vysokého stromu sedí majestátne orol morský, ktorý na všetko dohliada zhora. O kus ďalej sa na brehu pri vode vyhrieva obrovský jašter. Inde zase vyplašíme byvola, ktorý sa tiež prišiel k vode napiť a schladiť. Tajne som dúfal, že pri vode uvidíme aj nejaké slony, ale zázrak sa nekoná. V období dažďov majú dostatok vody aj v iných častiach parku. Pobrežie v okolí kanála je na mnohých miestach porastené nepriepustnou džungľou. Škriekajú odtiaľ na nás opice, ktoré skáču z konára na konár a trénujú si svoje akrobatické schopnosti. Po čase plavby meníme kurz a mierime späť. Cestou sa zastavujeme pri malom ostrovčeku v strede kanála, na ktorom vylihuje obrovský krokodíl. Všetci si ho fotíme a v duchu mi blysne predstava, aké nebezpečné by bolo ocitnúť sa nechránený v tejto vode. V prístave si v reštike rezervujem to isté jedlo aj na večeru a spokojný odchádzam do kempu.
Jerome má problém prijať peniaze za výlety a kemp v dolároch. Vykrúca sa, že niektoré dolárové bankovky majú atramentovú šmuhu na okraji, iné sú trošku poškodené a zvyšné majú nízku nominálnu hodnotu. Všetky tieto faktory znižujú výmenný kurz a hodnotu na čiernom trhu. Nakoniec mi je dobrý aj zdierač zo zmenárne aj bankomat na pumpe s 10-percentným poplatkom. Lepšie možnosti už sa minuli a platiť treba. Je to pre mňa lekcia, ako nevymýšľať a radšej si udržiavať väčšiu rezervu. Neskôr sa vraciam na večeru a dávam si overené jedlo v reštike s výhľadom na vodu a západ slnka. Zvyšok večera trávim na terase, čítam knihu a zapisujem si zážitky z posledných dní. Dochádza mi, že mám ešte niekoľko dní pred sebou a už som navštívil všetky miesta, ktoré som mal v pláne. Nechával som si tam časovú rezervu, keby sa počas cestovania niečo skomplikovalo. Všetko našťastie prebehlo ako po masle, za čo som veľmi rád. Píšem teda Robertovi, že zostanem o jednu noc navyše v kempe. Teším sa, že sa nemusím nikam presúvať, že budem jeden deň iba oddychovať, čítať knihu na terase a ďalekohľadom pozorovať zvieratá priamo z kresla. Z uvažovania ma zrazu vytrhne silné fučanie vychádzajúce z tmy. Keď sa postavím na kraj vyvýšenej terasy a telefónom si posvietim, vidím obrovského hrocha, ako sa pasie v tráve asi 7 metrov odo mňa. Opakuje sa scenár z predchádzajúceho večera. Keď ho osvetlím, pomaly odchádza preč. Zážitok z blízkosti tak veľkého divého zvieraťa tu však zostáva ešte dlho potom.
Nasledujúce ráno si užívam totálnu pohodu. Na raňajky si dávam na terase toastový chlieb s medom, banán a pomarančový džús. Nákup z benzínky predsa len nebol zlý nápad. Dopoludnia ešte zbehnem do centra, kde si nakúpim ďalšie ovocie a deň trávim čítaním knihy a pojedaním sladkého ananásu s banánmi. Kde tu sa v diaľke pasie nejaká antilopa a na terase sa vyhrievajú farebné jašterice. Popoludní sa prirúti Jerome, ktorý ma informuje, že dnes mali na safari viac šťastia a videli levy. Vraj presne vie, v ktorej časti parku sa dnes zdržiavajú. Začína ma prehovárať, aby som s ním do parku vyrazil aj dnes. Ako hlavný argument má pripravený tromf, že nebudem musieť platiť vstup do parku a za auto mu zaplatím len 50 dolárov. Nakoniec kývnem, veď som tu len raz a levy som chcel vidieť.
Okolo šiestej teda nasadám do terénneho auta s rozpačitým pocitom, či to stojí za to, keď už je takmer večer. Jerome mi strčí do ruky papier s falošným povolením na vstup do parku. Pri vstupe sa len pristavíme a o chvíľu už uháňame savanou po prašnej ceste. Pomaly sa schyľuje k západu slnka a všetko vyzerá nejako krajšie. Netuším, či ešte niečo uvidíme, ale v duchu si hovorím, že táto hurá akcia s falošným povolením aj tak stojí za to. Trošku napätia, bláznivá jazda a vietor vo vlasoch – nečakané dobrodružstvo. Auto konečne spomalí, keď prichádzame do sektora, kde by sa šelmy mohli zdržiavať. Zhruba 10 minút krúžime a pohľadom prečesávame okolie, keď tu zrazu asi 20 metrov od nás spozorujeme uši šelmy trčiace z vysokej trávy. Mimo oficiálnych trás pre autá je však pohyb zakázaný a hrozí vysoká pokuta. Jerome ma prekvapí tým, že sa pokúsi o manéver a priblíži sa na dohľad levice, ktorá sa stále skrýva v trávnatom poraste. Terénnym autom teda obchádzame skupinu stromov a prichádzame na miesto, kde by sa zviera malo zdržiavať. Namiesto jedného sú tam však 3 levy. Presnejšie matka a dve mláďatá. Mladé levy sa prechádzajú okolo a matka s monitorovacím náramkom ich neustále stráži a kontroluje nás, či sme neprekročili bezpečnú hranicu. Foťák ani mobil sa nezastavia a robím sériu snímkov. Medzitým sa Jerom posúva bližšie a bližšie k levom. Z otvoreného auta mám pocit, že už je to príliš. Keď sme od nich zhruba na 5 metrov a stretne sa mi pohľad s levicou, nie je mi všetko jedno. Posledné snímky, posledné pohľady a odchod preč. Cestou von z parku míňame auto strážnika, ktorý nás našťastie nepristihol. Trochu sme síce porušili pravidlá, ale toto safari sa vydarilo.
Večer nadšený posielam fotky domov a zdieľam zážitky z nečakaného dobrodružstva. Balím veci, plánujem a chystám sa na dlhý presun na juh až do Kisora. Dávam si posledný nechutný street food, lebo reštaurácia pri vode je zatvorená. Čítam knihu, počúvam cikády a oddychujem.
