Počet hostí je aj v tomto hosteli minimálny, a tak mám opäť súkromie a celú izbu pre seba. Výdatný spánok a oddych sa hodí po 12 hodinovom cestovaní verejnou dopravou. Na druhý deň vstávam ráno oddýchnutý a plný energie do nových objavov. Mám stretnutie z manažérom, aby sme doladili môj výlet do národného parku, keďže tu v Ugande potrebujete všade sprievodcu a povolenie na vstup. V Rwenzori National Park sa nachádza tretia najvyššia hora Afriky, Margarita Peak s 5107 m. Tajne dúfam, že sa mi podarí podniknúť výlet do miest, odkiaľ by bolo možné horu vidieť. Počas rozhovoru s manažérom však prichádza studená sprcha. Vstup do národného parku stojí 60 dolárov na 24 hodín. Do vyšších polôh s možnosťou výhľadu na zasnežené štíty vedie minimálne 2-dňový výstup. Povolenie na vstup, služby sprievodcu, kuchár (áno, vraj ho určite potrebujeme!) a nosiči. So zľavou vraj 300 dolárov na 2 dni.
Rwenzori v miestnom jazyku znamená vyrábač dažďa. Aktuálne je obdobie dažďov, vonku je zamračené a okolité hory sú zahalené v oblakoch. Nemecký pár mi poradil výstup na neďaleký kopec, odkiaľ sa vrátili deň predtým. Vraj je to pekná prechádzka a je odtiaľ fajn výhľad. Za jasného počasia je možnosť vidieť aj vytúžený vrchol Margarity. Namiesto 300 dolárovej niekoľkodňovej túry som si teda vybral poldenný výstup za 10 dolárov. Vzhľadom na aktuálny vývoj počasia sú moje očakávania pomerne nízke.
Po krátkej dobe prichádza z dediny lokálny sprievodca a my vyrážame. Je pekné vidieť, že vďaka podpore neziskoviek dokáže hostel so svojimi službami spolupracovať s lokálnymi komunitami. Zamestnáva ľudí priamo, alebo im dohadzuje prácu sprievodcov. Častokrát sú to ľudia študujúci cestovný ruch, ktorí si takto privyrobia, prichádzajú do kontaktu s turizmom a získavajú cenné skúsenosti. Môj sprievodca Nickson, tiež študuje cestovný ruch a miestnu faunu a flóru pozná dokonale. Na začiatku treku prekračujeme rozbúrenú rieku po chabom drevenom moste. Vraj ho každý rok po období dažďov stavajú znova, aby mali ľudia z druhej strany prístup do dediny a deti mohli chodiť do školy. Úzky blatistý chodníček začína po chvíli prudko stúpať. Z lesa pri potoku sa dostávame vyššie a pomedzi polia a sady sa predierame nahor. Kde tu robíme krátke zastávky a Nickson s nadšením rozpráva o stromoch a rastlinách, na čo sa používajú ich liečivé kvety a listy. V tomto chudobnom kraji ľudia nemajú na lieky a doktorov a sú oveľa viac spätí s prírodou, kde nachádzajú pomoc.
Raz mi Nickson ukazuje strom s červenými kvetmi, z ktorých sa varí čaj na priedušky, proti kašľu a proti covidu. Inokedy sa pozeráme na provizórne včelie úle vyrobené zo zatočených banánových listov. Tu je rastlina, ktorej zložený list vo vrecku prináša cestovateľovi šťastie na cestách, alebo pomáha učarovať osobe, ktorá sa má do vás zaľúbiť. Tam je zase rastlina, ktorá pomáha pri pôrodných ťažkostiach. Príroda má liek na všetko. Najviac ma aj tak fascinujú divoké banánovníky s ich obrovskými listami. Míňame skromnú drevenú chyžu, v ktorej býva pani aj s malou dcérou. Tá sa špinavá a bosá prechádza v hline na verande a pózuje môjmu foťáku. Pani nás pozýva k nej domov, aby sme sa skryli pred blížiacou sa búrkou. Až vtedy si všímame tu temnotu, ktorá sa k nám rýchlo približuje. Na drevenom site suší biele korene kasávy, ktorá sa v okolí hojne pestuje. Korene sa po vysušení rozomelú na jemnú múku, ktorá sa mieša s vodou a vyrába sa tak hmota podobná plastelíne. Hmota sa volá maniok a je v tomto regióne bežnou prílohou mnohých jedál. Jedno také jedlo mám rezervované na hosteli na dnešnú večeru.
Po dohode s Nicksonom teda stúpame ďalej po rozmočenom svahu. Keď nás lejak doženie, máme už na sebe pršiplášte a schovávame sa pod veľkými banánovými listami. Takéto momenty majú v sebe neobyčajné čaro. Človek sa na chvíľu zastaví a zapozerá sa na svet okolo seba. Bubnovanie kvapiek na listoch pôsobí priam magicky. Keď sa lejak zmení na priemernú prehánku, postupujeme ďalej. Tajne dúfam, že sa všetky mraky vypršia, kým dorazíme na vrchol. Potom by mohlo byť zhora niečo vidieť. Míňame ďalšie polia a usadlosti a po nejakom čase skutočne prichádzame na vrchol kopca. Nickoson mi ukazuje miesto s ohniskom, kam zvyknú brať turistov na stanovačku. Nemecký pár mi ale rozprával príhodu, ako šli na tento kopec stanovať a strhla sa v noci taká búrka, že počuli aj sprievodcov z vedľajšieho stanu, ako sa od strachu modlia.
Na lúke s vyhliadkou na okolie zastavujeme a obedujeme. Delím sa s Nicksonom o cereálnu tyčinku. Toto miesto je jediné v okolí, odkiaľ je možné vidieť za dobrého počasia Margaritu. Tentokrát je však počasie proti a hory sú zahalené. Vidieť len lesy a rieku ďaleko v údolí, kadiaľ vedie chodník národným parkom. Po chvíli oddychu tak zahajujeme zostup. Cestou zdravíme miestnych farmárov, ktorí ťažko pracujú na svojich poliach. Nickson mi rozpráva o ďalších rastlinách, keď v tom ma zastaví a ukazuje na kmeň stromu. Nehybne nás pozoruje nevšedný druh chameleóna jednorohého. Od radosti poskočím a už sa k nemu blížim, aby som si ho odfotil. Keby ma Nickson neupozornil, tak by som si ho vďaka šikovnému sfarbeniu ani nevšimol. Fotím niekoľko detailov zblízka. Zviera nedobrovoľne pózuje na kmeni stromu a na zemi, kam sa od strachu premiestnil. O niekoľko sto metrov ďalej berie Nickson ďalšieho zeleného jaštera do ruky. Tentokrát je chameleón taký malý ako jeho prst, na ktorom je prichytený. Kráčame ďalej a Nickson sa obzerá všade okolo seba. Onedlho volá na mňa, že má ďalší objav. Teraz je to skutočný skvost. Chameleón trojrohý s úžasným sfarbením sa pohybuje po stonke rastliny. Fotím si úplné detaily a točím video, ako nám lezie po turistickej palici. A to som ani netušil, že to ešte nie je všetko, čo nás cestou čaká. Onedlho mi totiž môj sprievodca ukazuje na vzdialenosť niekoľkých metrov smrteľne jedovatú kobru zelenú, ktorá stočená do klbka oddychuje na liste rastliny. Keď sa ju snažíme vyfotiť, tak sa dáva na útek a my sa radšej vzďaľujeme do bezpečia.
Cesta dolu nám inak ubehne pomerne rýchlo. Narazili sme na strom s množstvom plodov avokáda. Nickson je hneď v korune stromov a niekoľko plodov zhadzuje dole. Neskôr sa bavíme o plánoch a budúcnosti a Nickson mi prezrádza, že má doma menšiu farmu zvierat. Keď sa mu nedarí našetriť dosť peňazí na štúdium, tak predá kozu, aby mohol pokračovať v škole. Vzdelanie v Ugande nie je lacné a on chce doštudovať vysokú školu v turistickom ruchu. Život tu nie je jednoduchý. Prekročíme rieku a vraciame sa na hostel po prašnej ceste plnej detí idúcich domov zo školy. Po chvíľke si všimnem, že kráčajú tesne za mnou a presne opakujú moje kroky a pohyby. Rýchlo vyskočím a všetky deti vyplaším tak, že výskajú, utekajú a smejú sa. My sa s Nicksonom tiež smejeme. Baví ma ich bezprostrednosť a bezstarostnosť.
Popoludnie po návrate trávim na terase hostela, keď v tom príde Adrián – Nemec z predchádzajúceho večera, že sa chystá dole k rieke navštíviť vojenskú posádku. Deň predtým sa tam skamarátil s vedúcim posádky, ktorý ho zavolal do termálov pri rieke. Narýchlo sa teda pridávam, beriem uterák a plavky a vyrážam s ním. Pri rieke má malá vojenská posádka stanovisko, aby strážili vstup do národného parku. Prichádza za nami veliteľ s ďalším vojakom a spoločne vyrážame hore cestou. Po 200 metroch sa stáčame k rieke, kde sa za hustým porastom skrýva malé jazierko s termálnou horúcou vodou. Ostatní sa bavia, ale ja nelením a za minútku som v plavkách a sadám si do horúcej vody. Úžasný a uvoľňujúci pocit. Obzvlášť po upršanom a chladnom dopoludní. Pohodlie však netrvá dlho, keď po krátkom čase prichádza znova dážď. Urýchlene teda opúšťam prameň, prezliekam sa do suchých vecí a odchádzame. Krátky no intenzívny zážitok je umocnený rozhovorom s veliteľom vojenskej posádky, ktorý je veľmi milý a bezprostredný. Robíme si spoločnú fotku a odchádzam sa skryť pred dažďom na hostel. Bol to skvelý a hlavne nečakaný zážitok.
Keď konečne prestane pršať, zjednaným mototaxi vyrážam do najbližšej dediny, kde by mohli mať signál a internet. Popoludní mi totiž volala Gabika a bola smutná, že jej ranené koleno sa nehojí tak, ako by sme chceli. Tu v horách je však mizerný signál a spojenie bolo komplikované. Podvečer teda trávim na internete a komunikujem s domovom. Deň zakončujem na hosteli lokálnym jedlom Sombe. Jedná sa o údenú rybu v miske so šťavou spolu s listami kasávy. Maniok je ako príloha servírovaný vedľa. Jedlo sa je rukami tak, že si najskôr naberiete trochu manioku medzi prsty, a potom rybu a listy k tomu. Neznie to ideálne, ale je to skutočná delikatesa. Večer prichádza ďalší lejak, ktorý vyhodil elektrický prúd, a tak čas trávime rozhovormi pri sviečkach. Zhováram sa Daveom, ktorý tiež získal prácu v rámci spolupráce hostela s miestnymi komunitami. Ukazuje mi fotky svojej farmy, záhradu a králiky. Vymieňame si WhatsApp kontakty s manažérom hostela Simonom, Daveom aj s Adrianom a po búrke odchádzam spať.
