Skoro ráno rozbitý vstávam a balím potrebné veci na túru. Svalovica a boľavé koleno sú predzvesťou, že to bude náročný deň. Po rýchlych raňajkách prichádza motorkár, ktorý ma odvezie do národného parku Mgahinga, odkiaľ sa vydáme na sopku Mt. Sabyinyo. Táto sopka je výnimočná tým, že jej vrchol je hraničným bodom troch krajín – Uganda, Rwanda a Kongo. Skoro ráno sa vydávame na motorke kamenistou cestou k neďalekému národnému parku. Cesta je náročná, množstvo dier a balvanov mi dáva zabrať a mám čo robiť, aby som sa nezošmykol zo sedla. V ospalých dedinkách vidieť popri ceste len deti putujúce do školy, alebo dospelých, ktorí pešo dochádzajú do mesta za prácou a na polia. Sopky Mohabura a Sabyinyo sa pred nami týčia k nebesiam.
V návštevníckom centre som prvý a takmer jediný. Je mimosezóna a turistov je všade pramálo. Prichádza ešte jeden pár, ale ten sa vydáva na pozorovanie opíc, a tak na výstup idem ako jediný turista. So mnou vyrážajú traja sprievodcovia s kalašnikovmi na ramene. Vraj musia ísť viacerí, keby sa jednému niečo stalo. Zbrane vraj majú na odplašenie tvrdohlavých zvierat – horské byvoly a slony. Vôbec to nebude preto, že v susednej krajine za kopcom, Kongu, sa môžu pohybovať ozbrojenci. Cesta nám pomerne slušne ubieha. Prechádzame bambusovým porastom a terén sa začína meniť na strechu. Domáci skáču po provizórne zhlobených rebríkoch z pokrútených konárov a čaká sa len na mňa. Začína sa ozývať moje boľavé koleno, a tak našľapujem opatrne. Na prvej oddychovej vyhliadke sa mi naskytne krásny výhľad na prales pod nami a okolitú krajinu. V diaľke vidieť prvé dediny v Kongu.
S výškovými metrami sa postupne mení vegetácia. Bambusový prales striedajú pokrútené ihličnany obrastené machom a tie zas prastaré sukulenty. Hotový raj pre botanikov. Keď prichádzame na prvý vrchol vo výške 3423 m, dávame ďalšiu prestávku s občerstvením. Domáci vyťahujú mobily. Je to pre nich rutina, veď sem vystupujú takmer každý deň. Otvárajú sa nám výhľady na všetky strany a hlavne na hrebeňovku pred nami. Chodník ide najskôr dole, aby sme potom znova stúpali k druhému vrcholu vo výške 3537m. Všetky doterajšie výstupy sú však len zahrievacím kolom pred stúpaním na záverečný tretí vrchol. Terén prudší ako strecha zdolávame len vďaka dreveným schodom, ktoré tu boli nedávno vybudované. Po necelých 4 hodinách prichádzam s mojimi sprievodcami na tretí a hraničný vrchol sopky vo výške 3669 m. Nanešťastie zahalia vrchol hory oblaky, ktoré sa rozostúpia a ukážu menšie výhľady len občas. Robím spoločné fotky so sprievodcami, s hraničným ukazovateľom a exotickými drevinami. Dávame si obed a po krátkej pauze vyrážame dole. Až teraz sa naplno ukáže, aký strmý terén sme zdolali cestou nahor. Koleno sa začína ozývať stále častejšie, a tak si musím dávať pozor na každý krok. V nižších polohách máme šťastie a natrafili sme na vzácne opice so zlatým sfarbením na chrbte. Chvíľu ich pozorujeme, ako sa kŕmia v korunách stromov a skáču z konára na konár. Do návštevníckeho centra prichádzame za mierneho dažďa. Celá túra trvala asi 7 hodín.
Za dažďa sa vraciame na motorke aj do Kisora. Som poriadne uťahaný, ale studená sprcha v škaredej kúpeľni ma trošku preberie. Nasleduje rutina – vybaliť veci z výletu, zbaliť batožinu, nabiť elektroniku a prichystať sa na ďalší deň. Podvečer som sa vybral na pivo do susednej krčmy. Je to zážitok sedieť jediný biely v malej lokálnej krčme medzi 50 černochmi sledujúcimi z plastových stoličiek futbal. Niekto sa ma pýta, komu fandím. Keď vyslovím meno ich obľúbeného anglického tímu, ihneď sme kamoši. Lokálna večera v Santaviva Motel a zničený idem spať skoro.
