Nasledujúce ráno prastarým a nechutne dymiacim autobusom opúšťam Kisoro. Dnes ma čaká presun do Kabale a k neďalekému jazeru Bunyioni, ktoré je zaujímavým turistickým lákadlom. Cesta v buse trvá niekoľko hodín, počas ktorých pozorujem autentický vidiek a robím množstvo fotiek. Všetko sa tu točí okolo poľnohospodárstva a chovu zvierat. Celkovo je rytmus života úplne iný, ako u nás. V krajine je cítiť veľká chudoba. Ľudia sušia opraté oblečenie vystreté na tráve pred domom. Čo na tom, že to možno ani nie je čisté. Žena idúca na pole si miesto v ruke nesie svoju motyku na hlave. Tu sa všetky veci nosia na hlave. Či je to obrovský trs banánov, vrece zemiakov, alebo tašky. Drevené chatrče pozbíjané z dosiek sa striedajú s poliami, kde sa pestujú kadejaké plodiny. Za roky, čo cestujem, sa pomaly prestávam čudovať kadejakým bláznovstvám. Občas už sa len usmejem a pokrútim hlavou. Dnes sú asi najvtipnejšie hriadky fazúľ a zemiakov vedľa leteckej pristávacej dráhy oplotenej ostnatým drôtom. Keď cesta prechádza okolo hustého lesa, z trávy pri ceste na nás pozerá veľká sivá opica. Tu ste v Afrike a možné je tu takmer všetko od výmyslu sveta.
Keď dorazím do Kabale, hneď beriem mototaxi k jazeru Bunyioni. Cestou vidím azda najsmutnejší a najšokujúcejší výjav z celej dovolenky. Je to vtedy, keď prechádzame okolo miestnych kameňolomov. Muži pracujúci v strmých svahoch uvoľňujú veľké kusy skál, ktoré sa potom štiepia na menšie. Nakoniec priamo pri ceste sedia aj ženy so svojimi deťmi. Zatiaľ čo ony kladivom rozbíjajú skaly na menšie a vyrábajú štrk, deti lozia okolo a hrajú sa v prachu a špine. Manažér z hostela poznamenal, že je to síce ťažký údel, ale aspoň majú prácu. Neďaleko od kameňolomov vidím aj prvé pece na pálenie tehál, ktoré dedinčania hojne využívajú na stavbu svojich domov. Teda pokiaľ nepatria medzi najchudobnejších a nežijú v drevených chatrčiach.
V prístave už čaká niekoľko snaživých vyjednávačov, ktorí ma chcú prepraviť na hostel. Vedia, že sa tam inak ako po vode nedostanem. Nakoniec mám šťastie a pridám sa ku skupinke Uganďanov, ktorí prišli na výlet z hlavného mesta a idú na výlet loďou po jazere. Za menší poplatok ma cestou vysadia na malom výbežku. Je tam totiž vybudovaný OM Hostel, kde budem dnes ubytovaný. Cestou na lodi stíham nadviazať kontakt so starším pánom z Kampaly, ktorý tam má svoju stavebnú firmu. Samozrejme vymieňame WhatsApp kontakt, keby bolo potreba s niečím v budúcnosti poradiť.
Vyskakujem z lode na drevené mólo a kráčam po schodoch hore strmým svahom. Všade ticho a kľud. Veľká zmena oproti rušným mestám. Jednotlivé chatky, prírodná sprcha s WC a časti hostela sú zasadené v kopci, ktorý vyzerá ako jedna veľká záhrada s kvetmi a stromami. Navrchu je terasa s barom a recepciou, kde stretávam manažéra hostela. Dnes budem zase jediný hosť. Keď sa ubytujem, ponúkne sa mi ako sprievodca po okolí. Vraj aj tak nemá čo robiť, keď som jediným hosťom.
Strmými chodníčkami sa vzďaľujeme z hostela, míňame miestne polia a chatrče. Pri jednej zastavujeme a kupujem Gabike ručne vyrábané náušnice z trstiny. Keď dorazíme na kopec, naskytne sa nám krásny výhľad na celé okolie. Dole pod nami sa krčí náš hostel a všade okolo sa rozprestiera jazero Bunyioni. Je známe množstvom zátok a zálivov, ako aj malých ostrovčekov, ktoré sa na ňom nachádzajú. Asi najznámejším je „trestanecký ostrov“. Podľa povesti tam miestni v minulosti vyháňali ženy, ktoré otehotneli a neboli vydaté. Ak toto vylúčenie z komunity nejaká žena prežila, mohla sa zachrániť vydajom za dobrovoľníka, ktorý bol ochotný ujať sa jej.
Výhľad na okolie je skutočne úchvatný a sprievodcovia neklamali, keď odporúčali toto miesto. Robím fotky a selfie so sprievodcom. Ten hneď navrhuje, aby sme prešli o kúsok ďalej do dediny, kde varia domáce pivo. Na dnes žiadny lepší plán nemáme, a tak súhlasím. Ako sa približujeme k dedine, zbadali nás deti hrajúce sa na hlinenej ceste. Už z diaľky kričia „muzungu, muzungu, give me money“, čo v preklade znamená niečo ako „beloch, beloch, daj mi peniaze“. Môj sprievodca ich okríkne, aby sa správali slušne. V dedine pred obchodom s pivom sa zdržiava hlúčik miestnych štamgastov, ktorým som na smiech. Atrakcia a nečakané pobavenie uprostred dňa. V obchode márne hovorím predavačovi, že nechcem veľa toho divokého nápoja, ktorý nazývajú pivom. Naleje mi plný pohár a zvyšok z odmerky dáva na cestu do igelitového vrecka. Vlastne to ani nie je pivo, ale prekvasená rozomletá trstina pripomínajúca kukuricu. Kyslý zápach, sivá farba a bordel plávajúci navrchu neveštia nič dobré. Trochu si upijem, nech neurazím obecenstvo, a odkladám pohár preč. Stačilo. Zajtra ma čaká dlhý presun a nechcem riskovať hnačku. Sprievodca to rád dopije a zvyšok si spokojne nesie vo vrecku domov.
Cestou mi rozpráva o tom, ako už nejaký čas nevidel svoju ženu a dieťa, lebo po svadbe rodine manželky nevyplatil celé veno. Vzdelaná a krásna manželka bola podľa rodiny hodná 5 kráv, 20 kôz a asi 400€, čo mladík a jeho rodina nemali. Zaplatil teda časť a na zvyšok si šetrí. Keď veno doplatí, rodina mu ženu s dieťaťom vráti. Večer mám možnosť ochutnať zase niečo miestne. Domáci varí večeru vo vode z jazera, čo ma úplne neteší, ale neprotestujem. Dostávam raky ulovené v jazere, pripravené na kari s ryžou. Je mi trochu ľúto jesť zvieratá, ktoré sú na Slovensku chránené, ale zapíjam všetko pivom tiež vychladeným v jazere a diskutujem s domácim. Zaujímajú ma názory miestnych, ktoré mi prinesú trochu viac svetla do mentality ľudí a pochopenia ich komunity. Nakoniec zaspávam na izbe pri čítaní knihy.
