Kisoro je malé mestečko pod horami pri hranici s Rwandou a Kongom. Obklopené nečinnými sopkami a národnými parkami je to ideálna základňa pre podnikanie výletov do okolitej prírody. Keď som popoludní dorazil do Motela Santaviva, privítal ma usmiaty Ivan. Vzdelaný a vždy ochotný Uganďan, ktorý rozvíja projekty na podporu miestnej komunity, mi veľmi pomohol. Už pred cestou do Afriky som s ním bol v spojení a poskytol mi veľmi veľa užitočných informácii o tomto regióne. Hneď popoludní vyrážame do mesta zmeniť peniaze a zaplatiť za výlet na gorily, kam chcem ísť nasledujúci deň. Peniaze meníme po africky v obchode s látkami, kde by som to najmenej čakal. Stáva sa zo mňa na niekoľko dní milionár. Po vybavení formalít Ivan navrhuje, že môžeme vyraziť za mesto a navštíviť organickú kávovú farmu. Vzali sme teda moto taxi a po krátkej jazde už sme sa prechádzali pomedzi kávovníky s miestnym farmárom. Výklad o pestovaní kávy vystriedala možnosť praktickej skúšky čistenia a praženia kávových zŕn, ktoré sme si následne pomleli. Degustácia čerstvo uvarenej kávy spolu s impozantnými výhľadmi na neďaleké vulkány je výnimočná a 2 malé vrecúška si veziem z návštevy domov. Večer si dávam lokálne jedlo v moteli, pripravujem sa na výlet za gorilami a píšem domov, že som živý a zdravý. Skvelý deň za nami.
Ráno skoro vstávame, dávam si na raňajky rolex a dostávam kávu do termosky. Rolex je vlastne chapati placka a omeleta zabalené v rolke. Taxikár chvíľu mešká, ale o šiestej už vyrážame na cestu do Bwindi National Parku. Cesta je dlhá a náročná. Napriek množstvu výtlkov a poskakovaniu v aute na chvíľu zaspávam. Prebúdzam sa na Ivanovo volanie, aby som si pozrel výhľad vychádzajúceho slnka. Nachádzame sa v kopcoch, pod nami zopár miestnych políčok so zeleninou a dole v údolí obrovské jazero. Umelecký maliar by mal neskutočné množstvo podnetov k tvorbe. Všetko je tu malebné a nádherné. Do návštevného centra prichádzame okolo pol ôsmej. Miestne ženy tancujú pripravené vystúpenie a vítajú nás v národnom parku. Následne sme rozdelení do menších skupín a dostávame krátke inštrukcie, ako bude náš výlet prebiehať. V našej skupine je nás 5 turistov – traja Švajčiari, Indonézanka a Slovák. Po krátkom presune autom začíname stúpať cestičkou pomedzi roztrúsené polia k lesu.
Víta nás informačná tabuľa a hustá vegetácia, ktorou sa vinie úzky chodník strmým terénom. V našej skupine sa okrem turistov nachádza náčelník sprievodca a dvaja ďalší sprievodcovia vybavení kalašnikovmi pre našu bezpečnosť. Gorily sú mierumilovné tvory, ale nachádzame sa blízko hraníc s Kongom, kde pretrvávajú ozbrojené konflikty. Preto tieto bezpečnostné opatrenia. Stúpame hore strmým svahom a predierame sa vegetáciou. Dostávame dodatočné inštrukcie, ako sa správať v prítomnosti goríl. Naši sprievodcovia sú vysielačkami v neustálom kontakte so stopármi, ktorí vyrazili do terénu v predstihu a mapujú ich aktuálny pohyb. V istom momente ma prepadnú pochybnosti, či tie zvieratá vôbec uvidíme. Horské gorily sú totiž ohrozeným druhom a na celom svete ich je posledných 800 kusov. Vo voľnej prírode sa nachádzajú len v Rwande, Ugande a Kongu. Taktiež sú to divoké zvery a nemusia sa nám chcieť vôbec ukázať. Po hodine a pol však prichádzajú pozitívne správy z vysielačky. Stopári narazili na goriliu skupinu, ktorá sa presúva naším smerom. Netrvá dlho a lomoz praskajúcich konárov nám potvrdzuje, že sú neďaleko.
O chvíľku sa vynorí z porastu čierna chlpatá hlava a ja so zatajeným dychom pozorujem jej pohyb. Za ňou hneď ďalšia a kúsok od nej tretia. Nasadzujeme si respirátory, aby sme na zvieratá nepreniesli nejakú chorobu, a začíname fotiť. Sprievodca kliesni cestu bližšie k zvieratám a my ho opatrne nasledujeme. Jedna z opíc vylezie na neveľký strom a ohýba jeho konáre k zemi, kde otrháva výhonky a kŕmi sa nimi. Všetci sme z toho vo vytržení. Človek nevidí tieto vzácne a ohrozené druhy horských goríl každý deň. Robím množstvo fotiek a pozorujem zvieratá. Máme na pobyt v ich spoločnosti hodinu, a potom sa budeme musieť vzdialiť. Sú to plaché zvieratá, ktoré sa na mňa pozrú len občas a ďalej sa starajú o svoju potravu. Podarí sa mi priblížiť na niekoľko metrov a keď je to príliš, gorila sa pomaly zdvihne a ide hľadať potravu o niečo ďalej. Mimoriadne bezstarostne vyzerajú hlavné mláďatá, ktoré poskakujú a vešajú sa po konároch pred nami. Keď sa presúvajú o niečo ďalej, len naskočia matke na chrbát a zvezú sa k inému stromu.
Počas hodiny pozorovania prejdeme spoločne s gorilami zhruba 200-300 metrov a dostávame sa priamo medzi zvieratá. Nasledujeme totiž rýchlejšie jedince a občas sa z kríkov pri nás vynorí niektorá z pomalších goríl, aby dobehla ostatné. Vrcholným zážitkom je pre mňa moment, keď sa okoloidúca gorila dotkne mojej nohy. Keď sa gorily nasýtia, polihujú a oddychujú. Mimoriadne nás baví jedinec, ktorý vylihuje v poraste, jednou rukou si podopiera hlavu a druhou sa škriabe na zadku. Podobnosť s ľuďmi je jednoznačná. Výrazný zápach láka roje múch, ktoré krúžia v okolí. Najväčší rešpekt vzbudzuje dominantný vodca skupiny so sivým kožuchom. Je o poznanie väčší a rozhoduje o smerovaní celej skupiny. Ľuďom sa však vyhýba. Po hodine pozorovania skupinu opúšťame. Zostávajú s nimi o niečo dlhšie len 2 strážcovia parku, ktorí zo vzdialenosti monitorujú ich správanie a zdravotný stav v rámci ochrany ohrozených druhov. S nami zostanú spomienky na nevšedný zážitok a množstvo fotografií. Vraciame sa späť do civilizácie, lúčim sa s našimi sprievodcami, vymieňame WhatsApp kontakty a presúvam sa rozbitou cestou späť do Kisora. Popoludní stíham návštevu peknej kaviarne v Kisore. Jedinej v meste, kde majú presso stroj a vedia spraviť kapučíno. Servírujú ho samozrejme do termosky a je to viac mlieko, než káva. Večer zakončujem duseným hovädzím podávaným so zemiakmi a banánovou kašou a všetko spláchnem ugandským pivom.
