Po skorých raňajkách sa lúčim s domácim a prajem mu veľa šťastia s jeho rodinou. Pri móle už ma čaká čln, ktorý ma vezme späť do prístavu. Opäť nasadám na mototaxi, míňam kameňolomy cestou do Kabale. Snažím sa byť v meste skoro ráno, aby som chytil správny autobus alebo matatu, ako nazývajú zdieľaný mikrobus pre 15 ľudí, kde sa bežne zmestí aj 20. Dnes ma čaká dlhý presun na sever a chcem ho stihnúť za jeden deň. Podarí sa mi spraviť asi najväčšiu chybu celého výletu. Miesto autobusu do Mbarara si kupujem lístok na matatu idúce vraj až do Kasese, kam mám namierené. Keď je lístok zaplatený zisťujem, že nám na mikrobuse chýba zadné koleso. Predajca lístkov ma ubezpečuje, že je to v poriadku, vraj iba kontrolujú brzdy pred cestou. Čakáme vo vnútri, kým sa auto zaplní, a čas si krátim čítaním knihy. Vedel som, že cestovanie verejnou dopravou v Afrike má svoje vlastné pravidlá. Keď však po hodine čakania odíde autobus, v ktorom som mohol sedieť, začínam byť trochu nervózny. Predsa len mám kus cesty pred sebou a hnevá ma, že som nevzal radšej ten autobus. Vystupujem, nasleduje menšia hádka a je mi oznámené, že už volali šoférovi a za 20 minút príde. Naštvaný sadám späť do mikrobusu a usmiata pani za mnou mi ďakuje. Nezistil som prečo.
Keď po necelých 2 hodinách konečne vyrážame, sme v mikrobuse naládovaní ako sardinky. Nechcem riskovať žiadnu krádež, a tak mám svoj batoh zarazený pod nohami a nedokážem sa ani pohnúť. Môj hnev narastá, keď neberieme skratku, ale ideme do Mbarara rovnakou cestou ako skorší autobus. Zároveň stojíme pri každej vŕbe a cesta sa neskutočne predlžuje. Keď po nekonečnej ceste a nespočetnom množstve zastávok opúšťame Mbarara, s hrôzou zisťujem, že ma v Kabale oklamali a náš mikrobus nejde do Kasese. Ide síce do Fort Portal, ale okľukou. Nasleduje ďalšia hádka s nepríjemným šoférom. Situáciu sa snaží zachrániť závozník, ktorý mi preplatí polku lístka a stopne okoloidúce auto, aby ma vzali späť do Mbarara. S jednookým šoférom sa vrátime niekoľko kilometrov a konečne stopujem správny mikrobus do Kasese. Okrem toho dostávam lukratívne miesto na prednom sedadle vedľa šoféra. Odľahne mi. Konečne idem správnym smerom a nesedím namačkaný vedľa spotených domorodcov.
V momente, keď sa ozýva strašný hlad, zastavujeme u pouličného predavača, ktorý za pár korún predáva čerstvé banánové placky. Keď niečo kupujú domáci, je to znak, že to bude dobré. Kupujem tiež a s úsmevom na tvári sa vo mne placky strácajú v priebehu niekoľkých minút. Na ďalšej stopke kupujeme očistený a nasekaný ananás asi za 40 centov. Podelím sa so spolucestujúcim a hlad je definitívne zahnaný. Už len včas doraziť do cieľa, aby som necestoval za tmy. Je to vraj nebezpečnejšie. Náš veselý šofér však cestou do Kasese nakupuje všetko, čo by sa mohlo hodiť domov. Okrem banánových placiek a ananásu zastavuje a kupuje obrovský trs zelených banánov, inde zas kupuje mlieko, ktoré v asi 6 veľkých plastových vreckách rôzne rozmiestňujeme v aute. Napokon prichádzame do Kasese po 7 večer. Beriem mototaxi, ktorým sa potrebujem z mesta dostať do neďalekého Rwenzori National Park. Začína sa stmievať a do cieľa je to asi hodina cesty na motorke. Nasleduje rýchla a nebezpečná jazda po prašnej ceste plnej výtlkov. Neosvetlení chodci častokrát ledva odskakujú a uhýbajú sa našej motorke. Celé putovanie má šťastný koniec, keď prichádzam zničený do Ruboni Community Camp okolo 8 večer. Po večeri som sa zoznámil s nemeckým párom, vďaka ktorému som po prvýkrát ochutnal banánové víno.
