Ranný presun sa opäť nesie v duchu niekoľkých autobusových spojov a jedného taxíka. Cesta netrvá tak dlho ako pred 2 dňami, aj keď sa znovu zdržiavame na jednej zo staníc. Sedíme v autobuse a čakáme, kým príde viac ľudí. Aj o tom je latinská Amerika. Lokálne spoje proste štartujú vtedy, keď sú z väčšej časti zaplnené. V Jarabacoe zase chvíľu blúdime, pretože lokalita ubytovania je na bookingu v mape zaznačená úplne inde. Nakoniec sa však dostávame na apartmán, ktorý je síce ďalej od centra, za to je čistý a priestranný s vybavenou kuchyňou a mikro balkónom. U pani domácej dostávame kontakt na agentúru s raftingom, ktorý však pre nízku hladinu vody rušíme. Radšej využívame jej druhý kontakt na prenájom skútra. Chceli by sme totiž spoznať okolie a dať si konečne nejakú turistiku.
Ráno sa pred obchodom stretávam s motorkárom, ktorý ma so sebou vezie k sebe do obchodu. Myslel som, že požičiavame skúter priamo z požičovne. Miesto toho sa dojednávame s miestnym taxikárom, ktorý nám prenajíma svoj vlastný skúter. Žiadna zmluva, žiadna záloha. Vytasím hotovosť, dostávam kľúče a strácam sa na motorke v spleti lokálnej premávky. Na apartmáne vyzdvihnem Gabiku, zbalíme zopár vecí do batoha na turistiku a vyrážame po lokálnych cestách za mesto. Na kraji prašnej ceste odstavujeme motorku a vydávame sa hore strmým svahom. Úzky chodníček nás vedie stála vyššie a vyššie. Naším cieľom je vrchol kopca El Mogote, odkiaľ by mali byť pekné výhľady do okolia. Opäť tá horúca a vlhká tropická džungľa. Človek sa cíti takmer ako v saune. Do toho neskutočne prudký terén. Cestou si oberieme niekoľko divo rastúcich pomarančov na osvieženie a po zhruba 2,5 hodinách sme na vrchole. Nachádza sa tu dedko kontrolujúci situáciu, ktorý na kúsku lúky pasie koňa a sliepky. V strede malá chajda a vedľa nej stará hrdzavá vyhliadková veža. Stúpame teda ešte na vežu, nech je výhľad čo najlepší. Viditeľnosť nie je ideálna. Dúfal som, že v diaľke uvidím najvyššiu horu Dominikánskej republiky, ktorou je s 3085 m Pico Duarte. Oblaky zahaľujúce horu však boli proti. A tak po krátkom oddychu a niekoľkých fotkách začíname zostup späť na parkovisko. To sme však ešte netušili, čo nás bude dole čakať.
Po dorazení na parkovisko sadáme na motorku a spúšťame sa dole kopcom. V tom si uvedomím, že niečo nie je v poriadku. Krátka kontrola potvrdzuje najhorší scenár. Mäkké koleso vyzerá na defekt a tak začínam tlačiť. V priebehu 20 minút tlačenia popri hlavnej ceste pri nás postupne zastavuje niekoľko miestnych na motorkách, ktorí sa pýtajú na príčinu a po vysvetlení, že je to defekt, len pokrútia hlavou a idú preč. Do mesta je to niekoľko kilometrov, nakoniec však máme šťastie. Jeden lokálny anglicky hovoriaci motorkár navrhuje riešenie. Berie Gabiku k sebe na motorku, ja štartujem a idem za nimi aj na defekte. V meste nám náš záchranca pomáha nájsť servis, kde sa však na naše počudovanie dozvedáme, že nejde o defekt, ale o starú gumu, ktorá stráca tlak. Majiteľ nášho skútra rieši po oznámení príhody situáciu po svojom. Z najbližšieho obchodu donesie ručnú pumpu, ktorú odteraz budeme voziť pre prípad potreby so sebou.
Tento región je známou poľnohospodárskou oblasťou v krajine. Okrem produkcie kávy a jahôd sa tu darí aj tropickým plodinám a v obchode je všetko čerstvé, doslova priamo zo záhrady. Každé ráno si nakupujeme čerstvé ovocie, robíme ovocné šaláty a kokteily. Nasledujúce ráno je koleso opäť mäkké a ak chceme vyraziť na cesty, musím prvý krát použiť ručnú pumpu. Vyberáme sa na výlet po okolí smerom k miestnym vodopádom. Ako prvý máme v pláne navštíviť vodopád Baiguate, ktorý je niekoľko kilometrov za mestom. Cestou opäť obzeráme rozsiahle plochy, kde sa pestuje niečo ako naša tekvica, ale s tvarom obrovskej hrušky. Miestny strážca parku plod rozreže vreckovým nožíkom, aby nám ukázal dužinu, ktorá sa varí. K vodopádu vedie krátky chodníček, ktorým sme po chvíli na mieste. Najskôr sa nám podarí celý vodopád obísť a vyštverať sa až na vrch skaly, odkiaľ už voda padá dole a je tu pekný výhľad. Robíme niekoľko fotiek a vraciame sa dole. Potom už fotky priamo pred vodopádom v jeho tesnej blízkosti, odkiaľ naplno vynikne jeho krása. Je to menší vodopád, a tak sa ani nekúpeme, len si robíme ovocný piknik a vychutnávame si pohodu a šum padajúcej vody.
Ako druhý v poradí nasleduje vodopád Salto Jimenoa Dos. Túra do údolia k vodopádu už je o niečo dlhšia a aj samotný vodopád je podstatne vyšší a mohutnejší. Kolmá skalná stena, po ktorej padá voda viac než 50 metrov, končí na dne lagúny. Tentokrát sa fotíme o niečo dlhšie, využívame malý cestovný statív a vymýšľame rôzne kreacie. Samozrejme nesmú chýbať fotky z kúpačky. Voda je síce studená, ale príjemne osvieži a nabudí pred strmým svahom, ktorým sa budeme štverať späť k motorke. Všade prítomná vlhkosť stúpajúca z kaňonu vyživuje miestnu vegetáciu a ja mám pocit, že prales okolo nás je ešte o niečo zelenší než inde. Po návrate z výletu sa večer vyberáme do mesta, kde sa chceme najesť a vrátiť majiteľovi požičaný skúter. Ten samozrejme mešká, a tak máme popri čakaní chvíľku čas pozorovať miestnych, ako si užívajú večerný život v centre. Z každého podniku sa ozýva hudba a hlasy ľudí, ktorí sa veselo bavia. Po večeri nasleduje už len návrat na apartmán, balenie a chystanie vecí na odchod. Ďalší deň skoro ráno vstávame a berieme priamy bus z Jarabacoy rovno do Santo Domingo.
