Cesta do Kermanu trvala niekoľko hodín a dorazili sme až po polnoci. Na stanici nás už čakal náš nový couchsurfer Amir aj so svojím kamošom. Prišiel nás vyzdvihnúť na svojom SUV Kia Sportage a vzal nás priamo do svojho nového hostela, ktorý práve otváral. Po príchode do hostela sme zostali šokovaní jeho starostlivosťou, ako aj luxusom, ktorý nám zadarmo ponúkal. Pozerali sme na seba so Zuzkou a fantázia začala naplno produkovať scenáre, čo všetko od nás môže ako protihodnotu chcieť. V duchu som si predstavoval, ako bude žiadať prepašovanie nejakého balíčka s drogami do Európy. Našťastie sa nič také nepotvrdilo a za jeho pohostinnosť chcel iba referencie, aby sme odporúčali jeho hostel ďalším ľuďom. Vytasili sme teda aspoň suveníry, magnetickú pohľadnicu s fotkami slovenských pamiatok, Jánošíkovú valašku s príbehom najznámejšieho slovenského zbojníka a horalky pre deti. Kráľovská izba s obrovskou posteľou a menším pohostením bolo na našom lowcost výlete s prespávaním u hostiteľov na zemi veľmi príjemným spestrením. Hneď ďalší deň nám sľúbil Amir, že nás po raňajkách vyzdvihne a vezme na menší výlet.
Po bohatých raňajkách v hosteli sme sa vybrali s Amirom, jeho priateľkou a kamarátom navštíviť neďalekú pamiatku zaradenú v UNESCO – záhrady Mahan Garden. Cestou von z mesta spovedáme v aute Amirovu priateľku, ktorá nám vysvetľuje, že pracuje ako učiteľka angličtiny. Popritom hľadím von oknom a divím sa, kde tu môžu byť nejaké záhrady, keď všetko okolo vyzerá ako polopúšť. Zakrátko však dorazíme k ohradenému komplexu prekypujúceho zeleňou. Palmy, stromy, tráva, kaskádovité fontány tiahnuce sa naprieč celým komplexom nám dávajú tušiť, že sme v cieli. Prechádzame celým komplexom až k budove zdobenej historickými ornamentami. Popritom obdivujeme kaskádovité fontány, aj vďaka ktorým sa toto miesto dostalo na zoznam chráneného kultúrneho dedičstva. Perzské záhrady Mahan Garden prinášajú pokoj a relax oproti horúcemu a rušnému mestu. Amir nalieha, že musíme skúsiť miestnu špecialitu – faloodeh. Dalo by sa to popísať ako sladký osviežujúci dezert. Niečo ako bielé sladké rozmočené zrnká ryže, čo pláva v sladkej, studenej, priehľadnej vode. Počas horúceho dňa príjemné osvieženie.
Vraciame sa do Kermanu mierime do centra. Vyberáme jednu z tradičných reštaurácii, ktorú domáci poznajú a navštevujú pre chutné jedlo a sprievodný program, ktorý sa tam často odohráva. Sadáme všetci na koberec do tureckého posedu okolo prestretého obrusu v strede, objednávame si jedlo. Tradičná výzdoba a živá hudba z vedľajšej miestnosti dotvárajú atmosféru. Chutné jedlo, čerstvá zelenina a naši sprievodcovia si objednávajú colu, samozrejme iránsku colu. Krátko po obede mi počas chviľky osamote Amirov kamarát ponúka, aby som ostal žiť v Iráne, vraj mi nájde peknú ženu. Ženy sú tu krásne, exotické, ale musím odmietnuť. Predsalen halušky najlepšie chutia pod Tatrami. Popoludní sme sa všetci vrátili na hostel a užívali si siestu. Správca hostela pripravil menšie pohostenie. Čakala nás vodná fajka, čerstvé pistácie, farebný drink s chia semienkami a čierny čaj, ktorý si Iránci sladia špeciálnym spôsobom. Na drevenej paličke je krištalizovaný cukor, celé to vyzerá ako sladký nanuk, ktorým si čaj zamiešate. Pri miešaní sa cukor rozpúšťa a podľa dĺžky miešania si regulujete sladkosť nápoja. Vrcholom bolo, keď sme si priamo na hosteli z palmy natrhali čerstvé ďatle.
Po sieste sme neskôr popoludní vyrazili na výlet do púšte, ktorá bola naším hlavným dôvodom, prečo sme navštívili Kerman. Chceli sme stihnúť západ slnka. Toto bola vlastne cesta, ako sme sa s Amirom skontaktovali. Normálne stojí tento výlet okolo 50 USD na osobu. Amir mi však cez couchsurfing napísal, že nás tam vezmú zadarmo, ale iba pod podmienkou, ak sa ubytujeme u nich na hosteli (tiež zadarmo). Znelo to dostatočne bláznivo na to, aby sme to skúsili, a tak sme boli tu. Naskákali sme teda popoludní do ďalšieho z jeho áut – Toyota Landcruiser a vyrazili na púšť. Po hodine cesty okolitá príroda pripomínala americký stredozápad westernov Sergia Leoneho. Púšť a skalné výbežky všade, kam oko dovidí. Zanedlo sa to však zmenilo a skaly vystriedali na púšti hlinené útvary rôznych veľkostí. Boli sme na mieste a pred nami sa rozprestierali nedozerné pláne púšte Kaloots. Vybehli sme na najbližší kopec a užívali si západ slnka. Na hlinených kopcoch a výbežkoch sme v svetle posledných lúčov pri troške fantázie obdivovali najrôznejšie tvary a obrazce. Po zotmení sme sa vrátili do Kermanu, kde sme zašli do miestneho fast foodu a ochutnali sme tradičnú špecialitu – grilované jahňacie vnútornosti – srdce, pľúca, pečienku. Srdce bolo najlepšie. Miestny šéfkuchár nám k tomu pripravil čerstvý arabský chlieb a zeleninu. Bola to hostina, ako sa patrí. Neskoro večer prichádzame na autobusovú stanicu a berieme nočný autobus smer Shiraz. Čaká nás minimálne 8 hodín v autobuse.
