Cesta k Legzira Beach je obzvlášť zdĺhavá. Občas zastavujeme fotiť piesočné duny, občas na miestnej pláži na mätový čaj. Prvýkrát vidím arabskú ženu v mori – kúpe sa oblečená a zahalená burkou. Nakoniec sme však dorazili do cieľa a po odparkovaní a krátkej cestičke na pláž sa pred nami zjavilo to, prečo sme putovali až sem. Červené útesy a v nich vymodelované obrovské skalné oblúky, aké sme predtým nikdy nevideli, mi vyrazili dych. Obdivovaním ich krásy, prechádzkami a fotením sme tu strávili takmer 2 hodiny. Stojac pri takýchto gigantických výtvoroch prírody sa zrazu človek cíti strašne maličký. Legzira Beach a jej poklad boli našim najvzdialenejším cieľom. Od Západnej Sahary nás delilo necelých 300km. Teraz nás čaká návrat po pobreží až do Tangeru, kde naše marocké dobrodružstvo začalo.
Popoludní sa teda vraciame späť a nocujeme v tom istom hosteli v Agadire. Nasledujúci deň vyrážame na sever. Keď už ani nedúfame, neďaleko Agadiru nachádzame pri ceste atrakciu, o ktorej sme pred výletom iba čítali a videli ju na fotkách. Pri ceste vidíme stromy, na ktorých sa pasú kozy. Áno, čítate správne. Nie pod stromami, ale na stromoch. Je to miestna rarita. Keď na zemi nerastie tráva a je tam len piesok a kamene, kozy sa naučili liezť po stromoch a pásť sa na ovocí v korunách stromov. Nadšení si teda odfotíme marocké kozy a pózujeme pri nich.
– Žiaľ dnes sa z toho už stala turistická atrakcia a kozy tam pastieri zháňajú zo širokého okolia a vyháňajú na stromy, aby potom od turistov mohli pýtať peniaze za fotky. –
Naša cesta pokračuje po pobreží so zastávkou v mestečku Essaouira. Pobrežné mestečko kedysi patrilo Portugalcom, ktorí pobrežie osídľovali. Zostali po nich hradby pevnosti a niekoľko budov v meste. Najviac ma upútal kostol, z ktorého si miestni vytvorili trhovisko. Kupujeme nejaké suveníry a putujeme ďalej. Podvečer prichádzame k veľkému mestu Safi. Už z diaľky vidieť veľké potrubie privádzajúce odpad z továrne priamo do mora. More má nepeknú hnedú farbu. Radšej ani nezastavujeme a ideme ďalej. Za nejaký čas nás však premôže hlad, tak zastavujeme pri miestnej reštaurácii., ktorú máme cestou. Tu však nastáva problém, lebo reštaurácie sú 2. Keď majitelia podnikov zbadajú 5 hladných krkov, ako sa rozhodujú medzi nimi, začnú sa hlasne prekrikovať a ťahať nás k sebe na terasu. Jedni víťazia, druhí sú nahnevaní. Sadáme na terasu, objednávam grilované ryby. Na terase sedíme len my a hladné mačky, ktoré čakajú na nejaké tie zbytky. Po zemi sa váľajú rybacie kosti. Po večeri máme ešte menší konflikt so samozvaným strážcom parkoviska a ideme ďalej – smer Casablanca.
Na sever Maroka sa vraciame s menším časovým sklzom a tak sa za pochodu rozhodujeme vypustiť Casablancu, prespať neďaleko a postupovať severnejšie. Pred polnocou ale odbočíme do mesta a chceme aspoň obzrieť slávnu mešitu, Mešitu Hassana 2., ktorá svojou veľkosťou patrí medzi najväčšie na svete. V noci je však samozrejme zatvorená, tak spravíme iba zopár fotiek spoza plota a sadáme do auta. Na naše prekvapenie nás hneď za najbližšou križovatkou zastavuje a kontroluje tajná polícia, ktorej sa naše správanie zdalo podozrivé. Keď nás pustia, odchádzame a kempujeme za mestom v klasickej formácii – traja v aute, dvaja v stane.
Predposledný deň pred trajektom späť do Španielska trávime celý v hlavnom meste – Rabate. Užívame si príjemné počasie a prechádzky historickým centrom. Za zmienku stoja hlavne staroveká pevnosť Kasbah s výhľadom na more a okolie, Hassanova veža a Mauzóleum Mohammeda 5. s krásnou interiérovou výzdobou v orientálnom štýle. Posledný deň už nasleduje len návrat do Tangeru, odovzdanie auta, vyzdvihnutie 500€ zálohy a cesta co prístavu na trajekt. Sme dosť unavení. Predsalen bol to celkom intenzívny výlet, kde sme toho veľa videli, zažili a za 10 dní precestovali viac než 3000km. Počítajú sa však zážitky, ktorých si odnášame neúrekom. Už sa tešíme na španielskú sangriu.
