Nasledujúci deň sme po raňajkách vyrazili z hotela na ďalší vyhliadkový kopec Gabal Dakrur. Čo nás však okrem krásnych výhľadov čakalo na vrchole, bolo prekvapením. Boli to odtlačky ulít prehistorických morských mäkkýšov, ktoré potvrdzovali, že celá táto planina bola v dávnych dobách morským dnom, ktoré sa neskôr zodvihlo nad hladinu. Neďaleko tejto hory plnej prehistorických kameňov, piesku a prachu sme sa zastavili ovlažiť v jednej z najznámejších atrakcií Siwskej oázy. Termálny prameň Cleopatra sa nachádza na okraji mesta, presnejšie priamo na križovatke niekoľkých ciest. Je to veľký kameňom vykladaný bazén kruhovitého tvaru, v strede ktoré vyviera teplý prameň. Aj keď sa pri okrajoch nachádzali zelené riasy, voda bola skutočne priezračná a bolo vidieť až do hĺbky niekoľkých metrov. Keď sa Gabika hodila do plaviek, dvaja miestni chlapci kúpajúci sa v bazéne ihneď spozorneli. Raz darmo, keď sú zvyknutí vidieť každý deň len zahalené ženy, je to pre nich netradičný zjav vidieť bielu ženu len v plavkách. Voda bola naozaj príjemná a osviežujúca, dokonca som si párkrát skočil aj šípku.
Popoludní sme sa presunuli na opačnú stranu oázy k Siwskému jazeru, kde sme si chceli obzrieť okolie a poprechádzať sa po malom ostrove Fatnas Island. Boli sme veľmi milo prekvapení. Oproti centru mestečka, kde bol čulý ruch a hluk, tu na ostrove bol totálny kľud. Nachádza sa tu len jeden kemp s krásnymi drevenými chyžami postavenými priamo nad vodou. Dali sme drink a pohojdali na hojdačke postavenej priamo vo vode. Na ostrove sa nachádza jeden menší termálny prameň, kde sa zvyknú kúpať miestne deti. Okrem toho sa tu nachádza terasa s ideálnym miestom na pozorovanie západu slnka nad vodami Siwského jazera. My sme však toľko času nemali, pretože už popoludní sme vyrážali na safari na púšť.
Do mesta sme sa vrátili práve v čas. Náš sprievodca Adel už na nás čakal. Zistili sme, že mal menšie problémy so svojím autom, a preto musel zavolať na pomoc kamoša. Síce s náhradným autom, ale napokon sme vyrazili na výlet. Hneď za mestom sa nachádzajú veľké piesočné duny, ktoré sme terénnym autom začali brázdiť krížom-krážom. Priznám sa, chvíľkami sme sa aj trochu báli. Predsa len miestni pretekári boli zvyknutí zdolávať tieto duny aj vo veľkých rýchlostiach, ale pre nás to bol adrenalínový zážitok, keď sa auto rútilo strmhlav dole piesočnou dunou z veľkého kopca. Po zhruba pol hodinke bláznenia sa v piesku si na šofér vyhliadol jeden z vrcholov, na ktorý sme sa autom vyštverali a kde sme si rozložili veci. Presnejšie náš sprievodca rozložil deku a založil oheň, na ktorom dal variť čaj. My sme si pritom užívali západ slnka. Všade vôkol nás len more piesku, ktorý pri západe slnka striedal všetky odtiene žltej a oranžovej.
Po západe slnka a po poslednom dúšku výborného čaju sme sa pobrali aj my. Dorazili sme do kempu, kde nás čakala pravá berberská večera a nocľah. Táto večera sa pripravuje vo vyhĺbenej jame, kde miestni najskôr pripravia veľkú pahrebu, vložia tam surové jedlo, zakryjú to všetko zeminou a nechajú niekoľko hodín dusiť. Prišli sme práve včas na ceremoniál, keď sa chystajú vybrať hotové jedlo zo zeme. Večera to bola vynikajúca – dusené kurča, ryža, zelenina. V strede kempu horel oheň a mladí výletníci z Káhiry bubnovali na bubon a spievali piesne. Nad hlavami sa nám za jasnej noci trblietali milióny hviezd. Dali sme sa tu do reči so starším sivovlasým pánom, s ktorým sme vyzerali ako jediní zahraniční turisti v kempe. Napokon vysvitlo, že to je známa osobnosť z Holandska, ktorá v Amsterdame založila celosvetovo známe hnutie Dance for life. Po príjemnom rozhovore sme sa pobrali bližšie k ohňu a užívali sme si super atmosféru, hudbu a praskanie ohňa. Napokon postupne všetci z kempu odišli a vrátili sa do Siwy. V kempe sme zostali len ja s Gabikou a strážca kempu. Boli sme jediný pár, ktorý tam zostal spať cez noc. V stane bolo príjemne a útulne. Vyrušoval ma len neustály piskot vetra. Škoda, že som si zabudol vziať štuple do uší. Aby toho nebolo málo, v noci začali štekať v okolí kempu divé psy a my sme nemohli zaspať.
Ráno sa prebúdzam na zvuk budíka o šiestej. Chcel by som stihnúť východ slnka. Vychádzam zo stanu rozospaný a kráčam na najbližší pahorok. No slnko nie a nie vyliezť. Po dvadsiatich minútach už poskakujeme od zimy ako zmyslov zbavení, len aby sme sa aspoň trochu zahriali. Napokon slnko vyšlo krátko po pol siedmej a koneče nás zohrialo svojimi lúčmi. V kempe sme zostali takmer do deviatej, až kým neprišiel Adel a nevzal nás do mesta. Po príchode do mesta sme vzali auto a spolu s Adelom sme navštívili miestnu autoumyvárku. Naše auto bolo totiž celé špinavé od asfaltu, ktorý sa nám nalepil na kolesá ešte cestou do Siwy. Pod pojmom autoumyvárka rozumej malý dvor s nájazdom na vyvýšenú plošinu. Pracoval tu ufúľaný chlapec, ktorý nám vyumýval auto technickým benzínom a vydrhol špongiou. Nás zatiaľ domáci usadil k čaju do malej miestnosti pripomínajúcej rozbitú búdu pre hospodárske zvieratá. Na zemi rozprestretý jeden špinavý koberec, na ktorý sme si s nevôľou sadli. Predsa to bolo od domácich milé gesto a nemohli sme odmietnuť a uraziť. O chvíľu sa už auto ligotalo ako nové a spokojní sme sa rozlúčili. Vrátili sme sa do mesta k Adélovmu obchodu, naložili sme batohy a rozlúčili sme sa. Adélovi sme poďakovali za parádny výlet a vyrazili na cesty. Čaká nás ďalší dlhý presun a celý deň strávený v aute na ceste späť do Káhiry.
