Nočná jazda nám ubiehala pomerne rýchlo. Pohodlné sklápateľné sedačky nás nechali spať takmer celú noc. Spoločnosť nám v zadnej časti autobusu robili iránski policajti, vďaka ktorým sme sa cítili v autobuse bezpečnejšie. Celú cestu medzi sebou kecali a lúskali tekvicové jadierka, čo je v Iráne niečo ako národný šport. Do Shirazu sme dorazili ráno okolo pol ôsmej a na stanici už na nás čakal náš ďalší couchsurfer Eshan so svojou ženou Solmaz. Zvítali sme sa a vyrazili do Perzepolisu, starovekého perzského mesta nachádzajúceho sa asi 80km od Shirazu. Je to ďalšia z významných perzských pamiatok zapísaná na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Mali sme šťastie. Tento deň v roku je dňom kultúry a vstup do kultúrnych pamiatok sa neplatí. Eshan so svojou ženou s nami radi zavítajú do areálu. Spoločne obdivujeme staroveké ruiny, na mnohých miestach zdobené bohatými mozaikami a ornamentmi. Rôznym historickým výjavom nie je konca kraja. Keď prejdeme všetky paláce, muzeum a brány, zamierime na neďaleký kopec, kde sú vytesané obrovské sochy v skalách. Naskytá sa odtiaľ úžasný výhľad na celú archeologickú pamiatku. V časoch najväčšej slávy bol Persepolis prechodným príbytkom perzského kráľa a reprezentačným miestom pre prijímanie zahraničných návštev.
V Persepolise sme strávili celé dopoludnie a naobed sme sa vrátili do Shirazu. Kúpili sme si pečené kurča z fastfoodu a zamierili k Eshanovi domov, kde sme sa skryli pred ostrým poludňajším slnkom. Couchsurfing je super v tom, že vám umožní poodhaliť niektoré zvyklosti domácich, keď vkročíte do ich príbytku. Keď sme dorazili k Eshanovi domov, Solmaz odhodila burku, ktorú na verejnosti poctivo nosila. Dokonca ani tielko na ramienkach s výstrihom nebol doma problém, čo by bolo na verejnosti neprípustné. Nutné dodať, že naši hostitelia sú mladý pár okolo 30, takže na niektoré pravidlá sa pozerajú benevolentnejšie. Abbasova rodina v Teheráne bola o niečo striktnejšia a jeho žena nosila burku a šaty aj doma počas celého nášho pobytu.
Popoludní, keď bolo vonku znesiteľnejšie počasie, vyrazili sme do mesta poobzerať nejaké pamiatky. Zamierili sme si to priamo do centra, kde sme navštívili mešitu Vakil Mosque. Bola ďalšou zo známych starobylých mešít s bohatým oblúkovým zdobením a množstvom točitých stĺpov podopierajúcich strechu. Hneď vedľa sa nachádzali historické kúpele prerobené na múzeum a trhovisko Vakil Bazaar. Tu sme opäť zažili pravú orientálnu atmosféru. Vôňa korenia, pestrý tovar, hluk predajcov. Kúpil som si kožený náramok s krátkym úryvkom z Koránu na pripevnenom kovovom štítku. Náramok, ktorý som o 2 roky stratil pri kúpaní sa v termáloch na Islande. Večer sme sa ešte stihli prejsť okolo pevnosti Karim Khan Citadel, ktorej obrovské hradby pôsobili naozaj nedobytne. U Eshana doma sme mali možnosť vidieť, ako sa bavia mladí ľudia. Spoločenské hry s kamarátmi, bez alkoholu, plná misa ovocia a samozrejme tekvicové jadierka na lúskanie. Dobrá inšpirácia pre mnohých teenagerov na Slovensku, ktorí sa dnes bez pohárika zabaviť nevedia.
Ďalší deň sme začínali skoro ráno. Čakala nás totiž jedna z top zaujímavostí v Shiraze – mešita Nasir ol Molk Mosque, nazávaná aj ružová mešita. Prezývku ružová získala vďaka farebným odtieňom, ktoré vrhá dovnútra mešity ranné slnko žiariace cez tisícky farebných sklíčok v okenných rámoch. Od domácich sme dostali tip navštíviť toto miesto hneď po otvorení, keď tam ešte nie je toľko turistov. A vyplatilo sa. Ráno o 7 nám robilo spoločnosť iba niekoľko ľudí. Mali sme celé priestory takmer pre seba a mohli si tak naplno vychutnať neopakovateľný zážitok. Hra svetla s farebnými okennými sklíčkami a výzdobou vo vnútri mešity vytvárala nádherné obrazce. Vďaka sile a magickosti miesta sme sa okrem fotenia na chvíľku posadili na zem na koberec a s pokorou sme sa ponorili do krátkej meditácie. Asi po polhodinke, ktorú sme strávili vo vnútri mešity, začali sa priestory plniť nedočkavými turistami. Každý sa snažil zachytiť čo najlepší záber a tak sa predbiehali jeden cez druhého, čím ničili pokojnú atmosféru. Vydali sme sa teda k inej neďalekej mešite, ktorá sľubovala nemenej zaujímavé predstavenie.
Po chvíľke chôdze sme sa dostali pred mešitu Shāh-é-Chérāgh Mosque, čo v Perzštine znamená Kráľ svetla. Pri vstupe sme sa museli so Zuzkou rozdeliť, pretože tu mali samostatné priestory pre ženy a mužov. Tiež sme sa museli vyzuť a dostali sme plachty na zahalenie holých rúk a nôh. Posledné dve procedúry sú bežné vo všetkých mešitách. Pripravený som teda vyrazil dovnútra. Na tomto zážitku je okrem samotnej mešity krásne aj to, že aj keď máte pocit, že ste podobných miest videli už veľa, vždy vás môže niečo prekvapiť. Pred vstupom do budovy som si všimol krásnu farebnú výzdobu, ktorou bola pokrytá vonkajšia fasáda, minarety i kopulovitá strecha. Niečo podobné som čakal aj dnu. Keď som však vstúpil do mešity, padla mi sánka. Výzdobu tvorili okrem ornamentov milióny malých úlomkov skla vytvárajúcich všade po stenách zrkadlenie a obrazy. Svetlá z lámp sa tak lámali na množstvo malých lúčov odrážajúcich sa na všetky strany. Sklenenými úlomkami bol pokrytý kompletne celý interiér, steny, stropy, stĺpy aj okenné oblúky. Aj napriek zákazu som sa pokúsil túto nádheru zachytiť a urobil som 2 fotografie. Samozrejme v rýchlosti a na telefón bola kvalita nízka a nedokázala zaznamenať to, čo človek cíti, keď je obklopený takýmto umeleckým dielom. Priznám sa však, že na tie minúty strávené v mešite nikdy nezabudnem.
Predpoludním sme ešte stihli navštíviť ďalšie známe miesto zapísané v kultúrnom dedičstve UNESCO – perzské záhrady Eram Garden. Architektom týchto záhrad bol ten istý architekt, ktorý postavil aj ružovú mešitu Nasir ol Molk Mosque. V centre celej záhrady s bohatou vegetáciou a hodnotnou zbierkou cudzokrajných stromov a rastlín bolo jazierko a záhradný dom s bohatým perzským zdobením. Časť bola prerobená na menšie múzeum a druhej časti bola možnosť na chvíľku si sadnúť a občerstviť sa v tieni. Opäť skúšame Faloodeh, tento krát miestnu verziu aj so zmrlinou, ale kermánska mi chutnala viac. Teraz ešte popoludní krátky oddych pred dlhou nočnou cestou autobusom až do Perzského zálivu
