Irán dlhodobo patril medzi top krajiny na mojom cestovateľskom zozname. Už dlhšie ma lákalo vycestovať do krajiny, kde sa kedysi dávno rozprestierala slávna Perzská ríša. Na cestovateľskom festivale som sa zúčastnil prednášky o krásach Iránu a definitívne sa to vo mne zlomilo. Nebolo cesty späť. Keď vyskočili lacné letenky, tak som bývalú priateľku nahovoril a kúpili sme to. Termín padol na september. Mali sme niekoľko mesiacov na to, aby sme zrealizovali potrebnú prípravu a plán cesty. Väčšinu organizačných záležitostí sa nám podarilo vyriešiť v predstihu a samozrejme niektoré veci sme riešili za pochodu. Cestovali sme naľahko, len s menšími ruksakmi. Let s Ukrain Airlines sľuboval dobrodružstvo, čo sa potvrdilo pri medzipristátí v Kyjeve, kde namiesto letiskových vozíkov využívajú letiskové traktory. 🙂
Ale poďme pekne poporiadku. Vďaka osobným odporúčaniam známych a informáciám z cestovateľských portálov a bedekrov sme sa dozvedeli mnoho užitočných informácií. Dozvedeli sme sa o novozavedených turistických vízach po príchode na letisku (asi 85€), ktoré bolo potrebné zakúpiť v hotovosti spolu s miestnym poistením (cca 15€). Vedeli sme, kde si kúpiť prvú SIM kartu a zmeniť prvé peniaze. Pre vysokú popularitu v krajine sme sa rozhodli využiť možnosť couchsurfingu, ktorý sme považovali za výbornú príležitosť, ako nazrieť do života domácich ľudí a získať obraz o ich kultúre a zvykoch. Vyzbrojení poctivým plánom a nadupanými informáciami sme sa teda vydali na cestu do Perzie.
Naše dobrodružstvo sa začalo už v lietadle. Zuzka totiž zabudla šatku na zahalenie vlasov v prvom lietadle a druhú mala v kufri. Pri pohybe na letisku smerom k colnej kontrole však nejakú potrebovala. Upozornil nás na to domáci už pri vystupovaní z lietadla a presune do letiskovej haly. Tak sme mu vysvetlili situáciu, pokýval hlavou a na 5 minút sa stratil. Keď sa vrátil, priniesol nám šatku od nejakých známych, vraj mu ju vrátime, keď si vyzdvihneme kufre. Dosť nám to pomohlo, keďže vybavovaním víz a kontrolou sme strávili na letisku ďalšiu hodinu a pol.
S naším prvým couchsurferom Abbasom sme boli dohodnutí na ubytovaní počas prvej noci v Teheráne. Keď som sa mu z letiska cez internet ozval, hneď mi volal späť, či sme naozaj dorazili, že on na nás na letisku čakal, ale keď sme nechodili, tak to vzdal a šiel domov. Ale ak sme na letisku, tak vraj máme počkať a on tam za 20 min po nás príde. Po 20 min naozaj dorazil a pri zvítaní sa nám ukazuje transparent, ktorý si pre nás pripravil a s ktorým na nás čakal – “Andrej & Zuzana welcome to Iran”. Boli sme dojatí. Z letiska sme potom dorazili domov k jeho rodine, dali si čaj, prebrali nejaké základné veci a šli spať, keďže bolo neskoro v noci. Ďalší deň ráno sme sa spoznali aj s manželkou Zahrou a ich malou dcérou, ktorá sa nemotorne štvornožky pohybovala po zemi a hanblivo schovávala za matkinými nohami. Za ich ochotu a pohostenie sme mali pre nich pripravené horalky, magnetickú pohľadnicu s krásami Slovenska a pero osadené do malej drevenej Jánošíkovej valašky. Po raňajkách a čaji sme vyrazili do mesta kúpiť SIM kartu. Abbas potom musel do práce a my sme sa vydali túlať po meste sami. Chceli sme niekde zmeniť peniaze a mal som informáciu, že miestni zmenári na ulici dávajú najlepší kurz. Kurz bol naozaj lepší, ale v Iráne majú dva typy bankoviek a pri neskoršom prepočítavaní sme s hrôzou zistili, že nás oklamali asi o 250€. Utekali sme hľadať pouličného zmenára, ktorý tam už samozrejme nebol. Naše prvé skúsenosti s miestnymi boli teda pri najmenšom rozpačité.
Zvyšok dňa sme strávili v meste. Vyskúšali sme si, aké to je prísť do agentúry a zakúpiť si letenku v hotovosti. Mali sme totiž v pláne cestovať na juh a späť letieť, aby sme ušetrili nejaký čas. Až na jednu negatívnu príhodu v pouličnej zmenárni však boli ľudia neskutočne milí a ochotní. V metre sa pri nás bezdôvodne zastavovali, či už na kus rečí alebo aby nám poradili cestu. Teheránske metro je zážitok sám o sebe. Označenia na stenách informujú, kde je nástupište pre ženy a kde pre mužov. Aj vozne v metre sú rozdelené podľa pohlavia. V čase popoludňajšej dopravnej špičky sme 20 minút čakali na vlak, do ktorého by sme sa vošli. Prešli asi 4, ktoré boli tak plné, že pri zastavení človek videl iba davy ľudí, ktorí sa snažia dostať dnu a von. Vtipné predstavenie.
