Ďalšou dôležitou zastávkou na našej ceste bola saharská púšť, konkretne jej vstupná brána Merzouga. Vzhľadom na časový sklz sme sa rozhodli cestovať večer a dorazili sme na miesto niekedy v noci. Všade úplná tma, 2 kamoši si rozkladajú stan v piesku a zvyšní traja spíme v aute. Po pár hodinách spánku sa začne rozvidnievať a my sa prebúdzame na úpätí obrovskej piesočnej duny. Rýchlo teda vstávame a utekáme ešte ospalí na vrchol duny na východ slnka. Ďalší neopakovateľný a úžasný zážitok. Fotíme sa, užívame si výhľady, cestou nadol robíme kotrmelce v piesku. Prvé stretnutie s púšťou sa vydarilo. Schádzame dole do Merzougy, kde po chvíľke hľadania nachádzame miestneho šejka s ťavami , ktorý nás pohostí v stane typickým marockým mätovým čajom, a potom nás vezme na výlet na ťavách do púšte. Marocká púšť je považovaná za jednu z najkrajších a točil sa tu aj film Múmia.
Cestou preč z Merzougy míňame veľké filmové štúdio, kde sídlili viaceré filmárske štáby. Smerujeme k pohoriu Atlas, preč od púšte. Tu ale ako polopúšť vyzerá všetko okolo. Vyprahnutá krajina, kde tu nejaký strom. Mimo mesto sú cesty pomerne v poriadku. V mestách sa to však často krát mení na divočinu. Obrovské výtlky, vozy s koňmi, čulý ruch a prejazd možný max na dvojke. Dopravné značky iba v Arabčine a my bez navigácie iba so základnou mapou. Občas sa orientujeme podľa slnka a svetových strán, občas podľa obrubníkov vedľa ciest s názvami najbližších miest. Pred jedným mestečkom dostávame na rozbitom skle defekt. Pri výmene rezervy vyberáme balíček cukríkov a hneď sa okolo nás zhŕkne aspoň 15 detí. Fotíme sa. V centre potom skočíme na kávu a dáme zalepiť defekt.
Naša ďalšia zastávka je mestečko Ait Benhaddou so starobylou pevnosťou , kde sa natáčal film Gladiátor. Do mesta prichádzame až večer. Nájdeme si teda ubytko a čas si krátime ochutnávkou marockej figovice, ktorú sme kúpili v špeciálnom obchode v nákupnom centre. Je nechutná, nedá sa piť ani s džúsom. Raz darmo, najlepšie im ide ich mätový čaj, ktorý pijeme pri každej príležitosti. Ďalší deň po raňajkách vyrážame preskúmať pevnosť. Hlinené brány s vežami nás vpustia dnu. Postupne prechádzame starovekými uličkami a stúpame až na vrchol opevneného kopca s pekným výhľadom do okolia. Zisťujeme význam pevnosti, keď objavíme neďaleké zelené údolie s malou riekou, ktoré mala zrejme v minulosti pevnosť chrániť.
Popoludní už sedíme v aute a putujeme ďalej. Čaká nás horský prechod cez pohorie Atlas do západnej časti Maroka. Míňame vysoké zasnežené vrcholy Atlasu a hlboké rokliny vytvorené eróziou za tisícky rokov. Zastavujeme na vyhliadkach a fotíme sa s majestátnymi kopcami v pozadí. Po prechod cez Atlas si to namierime k vodopádom Ouzoud, ktoré patria v Maroku k najväčším a najkrajším. Rieka v dedinke Ouzoud vytvára kaskádovitý 110m dlhý rovnomenný vodopád. Najskôr sa rozhodneme preskúmať ho zhora zo skalnatého útesu, odkiaľ rieka padá viacerými prúdmi strmhlav dole a stráca sa v údolí. Nazeráme cez skalný zráz, fotíme. Následne celý vodný komplex obchádzame a prichádzame k úpätiu vodopádu zdola. Keď sa nám údolie otvorí, naskytá sa nám čarovný pohľad na vodopád, ktorý v dvoch kaskádach padá dole, vytvára množstvo pary, na ktorej sa tvorí dúha. Fotíme sa s vlajkou a obdivujeme čaro prírody. Pred polnocou prichádzame do Marakéša, ktorý je od vodopádov vzdialený asi 150 km.
Celý nasledujúci deň trávime spoznávaním mesta. Rušné uličky a námestie sú však plné turistov a oproti Fezu a Chefchaouenu mesto nemá také čaro. Každý vám chce niečo predať a turistické atrakcie typu “odfoť sa s hadom na krku” nás nelákajú. Podobne ako fastfoody, ktorých je tu oveľa viac, než inde. Chuť sme si aspoň čiastočne napravili čerstvou pomarančovou šťavou a parádnymi koláčmi z miestnej cukrárne. Navečer odchádzame do Agadiru – turistického letoviska, kde iba prespíme cestou k najjužnejšiemu miestu našej výpravy – Sidi Ifni a Legzira Beach. Celkovo trávime dosť veľa času presunmi autom., hlavne večer. Za volantom je väčšinou Aleš, občas zaskakujem ja.
