V roku 2012, rok po vysokej škole som mal za sebou len niekoľko kratších eurotripov a moja cestovateľská dráha na mňa ešte len čakala. Najskôr som začal spriadať plány na veľkú cestu na Nový Zéland, kam sa v tom roku mal otvoriť nový program pracovných víz . No so samotným cestovaním som napokon začal už o niečo skôr. V apríli 2012 totiž kamaráti začali plánovať výlet do Maroka, ktoré ma tiež zaujalo. Po dlhšom váhaní som sa napokon rozhodol pridať k ním na tento dobrodružný výlet a navždy to zmenilo môj život.
Po nejakej dobe plánovania sme skupina 5 ľudí nasadli na let Ryanairu z Bratislavy do Malagy a vydali sa na môj prvý lowcost trip. Po prílete do Španielska sme mali v pláne vziať auto a navštíviť zopár zaujímavostí na juhu. Zavítali sme napríklad do romantického mestečka Ronda, vybudovaného v horách na skalných útesoch a strávili sme tam noc. S úsmevom spomínam na finále ligy majstrov, ktoré sme sledovali v lokálnom bare s miestnymi štamgastami. Následne sme sa vydali na juh na Gibraltár a najjužnejší cíp Španielska. Na Gibraltár sa vchádza cez pristávaciu dráhu miestneho letiska. Pamätám si, že to bol pre mňa celkom zážitok čakať na otvorenie závory, aby sme mohli prejsť ďalej. Na najjužnejšom cípe Európy som potom zasnene pozeral cez Stredozemné more – tam niekde v diaľke nás už čaká Afrika.
Do Maroka sme sa vydali nasledujúci deň ráno, keď sme vzali trajekt z mesta Algeciras do Tangeru. Autobusom potom z prístavu do centra mesta, kde sme väčšiu časť dňa strávili obchádzaním požičovní aut. Bez kreditky to však ide ťažko. Všade bolo množstvo ochotných ľudí, ktorí chceli pomôcť a poradiť. Samozrejme za peniaze. Nakoniec sme jednu našli, záloha 500€ + cash za požičanie na 10 dní a Fiat bol náš. S časovým sklzom sme sa vydali na cesty. Našou prvou zastávkou malo byť “modré” mestečko Chefchaouen v horách. Cesty boli bláznivé, hlavne v mestách. V Tangeri sme hneď zistili, že na dvojprúdovke sa bežne zmestia vedľa seba 3 rady áut a na kruháči prednosť neplatí. GPS navigácia sa nám pokazila už v Španielsku a tak sme sa orientovali podľa mapy a smerových cedúľ, kde boli zatiaľ názvy písané aj našim písmom. Plus na sever Maroka sa dá dohovoriť aj Francúzsky.
Do Chefchaouenu sme dorazili za tmy neskoro večer. Hneď po príchode sme upútali pozornosť miestnych dealerov, ktorí nám chceli predať trávu. Tento región tým bol známy a bolo ju citiť všade vonku. Slušne sme však odmietli a radšej sme zašli do poslednej otvorenej reštiky na marockú špecialitu Tajine. Je to mäso so zemiakmi, zeleninou a korením dusené a podávané v nádobách pripomínajúcich obrátený hlinený kvetináč. Kráľovské prestieranie, na stole s rozprestretým novinovým papierom, ale jedlo super. Sýti sme sa chceli vybrať hľadať ubytko, ale majiteľ reštiky nás prehovoril na menšiu prehliadku jeho obchodu s kobercami (pravými marockými). A tak sme sa v tme vydali všetci 5 aj s naším sprievodcom tmavými uličkami Chefchaouenu nevedno kam. V obchode už ho čakali ďalší dvaja asistenti, ktorí nám pripravili marocký mätový čaj a prehliadka mohla začať. Nakoniec sme tam strávili asi hodinu a niektorí z nás (vrátane mňa) podľahli kúzlu predavačov a nepriestrelným argumentom o tradičných berberských motívoch na utkaných kobercoch. Následne sme sa konečne vyrazili hľadať ubytko. Takto neskoro večer celkom problém, ale ukecali sme recepčného v jednom hosteli, ktorý nám piatim dal poslednú voľnú izbu pre 3. Janka vyhrala jednu posteľ a Adam s Alešom druhú. Ja si líham do spacáku na zem a o minútu spím ako zabitý. Na druhý deň ráno si dávame super raňajky na streche nášho hostela s výhľadom na mesto. Onedlho už sa túlame a strácame v jeho bielo-modrých uličkách. Prechádzkami a fotením trávime celé dopoludnie. Popoludní nasleduje presun do mesta Fez.
Vo Feze nás lákali hlavne 2 atrakcie – historické centrum (medina) a historické farbiarne koží. Po príchode do mesta sme mali opäť problém zbaviť sa “ochotných sprievodcov”, ktorí nám chceli ukázať mesta za peniaze. Historická medina bola pre mňa osobne prvý kontakt s exotickým, orientálnym svetom. Všade sa prekrikovali predavači a kupujúci, na každom rohu obchodíky s orientálnym korením, exotické ovocie, pulty plné mäsa. V jednom stánku visela na háku hlava mŕtvej ťavy…veľmi silný zážitok. Pri blúdení úzkymi uličkami sa nám podarilo dôjsť na mini trh s kožami zvierat, ktorý sa prekrikovaním obchodníkov tak trochu podobal na burzu z Wall Street. Až na to, že tu sa neobchodovalo s akciami. 🙂 Nakoniec sme sa dostali aj k už spomínanej farbiarni koží. Za menší poplatok sme vystúpali po schodoch na strechu jednej susediacej budovy, odkiaľ sme mali super výhľad na kade naplnené rôznymi farbami, kde sa kože farbili. Sušili sa potom rozvešané na okolitých múroch. Tradičný spôsob spracovania spôsoboval silný zápach, ktorý sa šíril po okolí a bol len pre silné žalúdky. Pre tých slabších sa rozdávali mätové vetvičky, ktoré niektorí ľudia nosili pod nosom, aby sa im ľahšie dýchalo.
